Človek ako kvet a tieň. Väčšia nádej stromu.
14:1 Človek, splodený zo ženy, je krátkeho veku a sýty nepokoja.
14:2 Vyjde jako kvet z puku a uvädne; uteká jako tieň a nezastane.
14:3 A ešte i na takého otváraš svoje oči a mňa uvodíš so sebou v súd!
14:4 Kto môže vydať čisté z nečistého? Nikto! -
14:5 Ak tedy sú určené jeho dni, počet jeho mesiacov je u teba; položil si mu hranice, ktorých neprekročí:
14:6 odvráť od neho svoj pozor, aby mal chvíľu pokoj, až by sa potešil ako nájomník svojmu dňu.
14:7 Lebo strom má nádej: ak ho vytnú, zase vyrastie, a jeho výhonok nevyhynie.
14:8 Jestli sa zostarie jeho koreň v zemi, a jeho peň zomrie, v prachu:
14:9 keď zavonia vodu, znova vypučí a ženie vetvi jako sadenec.
14:10 Ale muž zomrie, premožený mdlobou; a keď vypustí človek dušu, kdeže je?!
14:11 Ako keď odtekajú vody z jazera, a rieka siakne a vysychá:
14:12 tak i človek, keď ľahne, nevstane; dokiaľ len budú nebesia, neprebudia sa ani sa nezobudia zo svojho spánku.
14:13 Oj, aby si ma ukryl v hrobe, aby si ma zakryl, dokiaľ by sa neodvrátil tvoj hnev, aby si mi uložil lehotu a potom sa rozpamätal na mňa!
14:14 Ak zomrie muž, či ešte kedy ožije? Vtedy po všetky dni svojho vojenia budem sa nadejať, dokiaľ len neprijde moja zmena.
14:15 Zavoláš, a ja sa ti ohlásim; budeš túžiť po diele svojich rúk.
14:16 Lebo vtedy budeš počítať moje kroky: nebudeš striehnuť na môj hriech.
14:17 Moje prestúpenie bude zapečatené v uzlíku, a zatrieš moju neprávosť.
14:18 Ale teraz ako keď padá vrch, že sa drobí, a skala, keď sa odtrhne od svojho miesta;
14:19 voda mrví kamene, a jej lejaky odplavujú prach zeme, tak si zahubil nádej smrteľného človeka.
14:20 Večne ho premáhaš, a ide ta; mení svoju tvár a tak ho zaháňaš.
14:21 Či sú potom jeho synovia slávni, nevie o tom, a či sú chatrní, nepozoruje na to.
14:22 Ale jeho telo bolestí spolu s ním, a tak i jeho duša smúti tam spolu s ním.