Prosí Boha o pomoc; zostáva mu iba hrob.
17:1 Môj duch je rozrušený; moje dni hasnú; zbývajú mi hroby.
17:2 Je isté, že je posmech posmievačov u mňa, a moje oko má dlieť na ich poburovaní!
17:3 Nože polož záloh; zaruč sa u seba za mňa! Lebo veď kde kto iný uderí do mojej ruky!
17:4 Pretože si prikryl ich srdce, aby nerozumeli, preto ich ani nepovýšiš.
17:5 Kto za podiel oznámi blížnych, toho synov oči sa zatmejú.
17:6 Ale ma vystavil ľuďom za príslovie, a stal som sa takým, ktorému sa pľuje do tvári.
17:7 Moje oko zoslablo od žiaľu, a všetky moje údy sú podobné tôni.
17:8 Statoční ľudia priami sa hrozia nad tým, a nevinný sa poburuje nad pokrytcom.
17:9 Avšak spravedlivý sa bude držať svojej cesty, a ten, kto je čistých rúk, priberie sily.
17:10 Ale i vy všetci sa vráťte a nože poďte! Lež nenajdem medzi vami múdreho.
17:11 Moje dni sa pominuly; moje úmysly sú roztrhané, dedičstvá môjho srdca.
17:12 Noc mi obracajú na deň, a zase vraj svetlo je blízko tmy.
17:13 I keby som niečo očakával, jednako bude hrob mojím domom; vo tme si usteliem svoju ložu.
17:14 Jame privolám: Ty si môj otec! Moja mať a moja sestra privolám červom.
17:15 Kde je tedy moje očakávanie? A čo do môjho očakávania, kto kedy ho uvidí?
17:16 Všetko to sostúpi k závorám hrobu, akže všetko spolu spočíva na prachu.