Job žalostí nad svojím nezavineným nešťastím.
6:1 A Job odpovedal a riekol:
6:2 Oj, aby bola dobre odvážená moja nevoľa, a moje utrpenie, aby razom zdvihli na váhe!
6:3 Lebo by to bolo teraz ťažšie nad piesok morí, a preto sú aj moje slová nerozmyslené.
6:4 Lebo strely Všemohúceho väzia vo mne, ktorých jed pije môj duch; hrôzy Božie postavily sa do šiku proti mne.
6:5 Či azda reve divoký osol nad mladistvou trávou? Alebo či ručí vôl nad svojím krmom, slaným a miešaným?
6:6 Či sa jie voľačo nechutné bez soli? Či je nejaká chuť v bielku vajca?
6:7 A teraz práve to, čoho sa nechcela dotknúť moja duša, je ako mojím pokrmom v nemoci.
6:8 Oj, aby sa naplnila moja žiadosť, a aby to, čo očakávam, dal Bôh!
6:9 Totiž, žeby sa ľúbilo Bohu, aby ma rozdrtil, aby vystrel svoju ruku a vyťal ma!
6:10 A mal by som ešte vždy útechu a vyskočil by som v bolesti, ktorej nešetrí, lebo som nezatajil slov Najsvätejšieho.
6:11 Čo je moja sila, aby som dúfal, a čo je môj koniec, aby som znášal trpezlivo?
6:12 Či je moja sila silou kameňa? Alebo či je moje telo z medi?
6:13 Isté je, že niet pre mňa pomoci vo mne, a to, čo by prospelo, je zahnané odo mňa.
Jobovi priatelia ako klamné potoky.
6:14 Hynúcemu prisluší milosrdenstvo od jeho priateľa, keby hneď i bázeň Všemohúceho bol opustil.
6:15 Moji bratia zklamali jako potok, jako riečište potokov, ktoré ta pošly,
6:16 kalné od ľadu, v ktorých sa ukryl sneh;
6:17 v čase, keď sú ožehané slnkom, vysychajú; keď býva horúco, miznú zo svojho miesta.
6:18 Krútia sa stezky ich ciest, odchádzajú na pustinu a hynú.
6:19 Pozrú sa karavány z Témy, putujúce zástupy zo Šeby, ktoré sa nadejaly na ne!
6:20 Budú sa hanbiť, že v ne dúfaly; prijdú až ta a budú sa stydieť!
6:21 Lebo vy ste ním teraz, takým potokom: vidíte strašnú vec a bojíte sa.
6:22 Či som povedal: Dajte mi!? Alebo: Uplaťte zo svojho majetku za mňa
6:23 a vysloboďte ma z ruky protivníka a vykúpte ma z ruky ukrutníkov?
6:24 Poučte ma, a ja budem mlčať, a vysvetlite mi, v čom som blúdil!
6:25 Aké prenikavé sú slová pravdy! Ale čo nakára vaše káranie?!
6:26 Či zamýšľate kárať slová? Lebo veď do vetra idú slová zúfalého!
6:27 Áno, o sirotu hádžete los a jednáte sa o svojho priateľa.
6:28 A tak teraz nech sa vám chce pozrieť na mňa, a istotne nebudem luhať do vašej tvári.
6:29 Vráťte sa, prosím, a zkúste, nech nie je neprávosti! Vráťte sa a zkúste ešte, moja spravedlivosť leží v tom!
6:30 Či je na mojom jazyku neprávosť? Či nerozozná moje ďasno zkazy? -