Biedy ľudského života. Prosba o vyslobodenie.
7:1 Či nemá človek vojenia na zemi? A jeho dni sú jako dni nájomníka.
7:2 Jako sluha, ktorý dychtí po tôni, jako nájomník, ktorý túžobne očakáva plat za svoju prácu,
7:3 tak sú mi nadedené mesiace márnosti a tak mi načítali nocí trápenia.
7:4 Keď ležím, hovorím: Kedyže už vstanem? Ale zase sa tiahne večer, a tak som sýty prehadzovania sa až do mraku.
7:5 Moje telo sa odialo červy a kôrou prachu; moja koža sa svraštila a tečie hnisom.
7:6 Moje dni sú rýchlejšie ako člnok tkáča a míňajú sa bez nádeje.
7:7 Pamätaj, že môj život je ako vietor; moje oko už viacej neuvidí dobrého;
7:8 neuzrie ma oko toho, kto ma vidí; tvoje oči pozrú na mňa, a mňa už nebude.
7:9 Jako zaniká oblak a ide ta, taký je aj ten, kto sostupuje do hrobu; nevyjde zase hore;
7:10 nenavráti sa viacej do svojho domu, ani ho viacej nepozná jeho miesto.
7:11 Preto ani ja nebudem zdŕžať svoje ústa; hovoriť budem v úzkosti svojho ducha; vravieť budem v horkosti svojej duše.
7:12 Či som ja azda morom, či azda morskou obludou, že si postavil proti mne stráž?
7:13 Keď poviem: Moja posteľ ma poteší, moja loža pozdvihne v mojom náreku;
7:14 vtedy ma strašíš snami a desíš ma videniami,
7:15 takže si moja duša volí zaškrtenie, radšej smrť ako také moje kosti.
7:16 Opovrhujem životom, veď i tak nebudem žiť naveky. Nechaj ma, lebo moje dni sú márnosť.
7:17 Čo je smrteľný človek, že ho tak zvelebuješ a že obraciaš k nemu svoje srdce a všímaš si ho?
7:18 A že ho navštevuješ každého rána, zkúšaš ho každej chvíle?
7:19 Jako dlho to bude ešte trvať, čo neodvrátiš odo mňa svojho zraku? Prečo ma nepustíš, aspoň dokiaľ neprehltnem svojej sliny?
7:20 Zhrešil som; čo ti mám učiniť, ó, ty, ktorý strežieš ľudí? Prečo si si ma postavil za cieľ, aby som bol sám sebe bremenom?
7:21 A prečo neodpustíš môjho prestúpenia a neodnímeš mojej neprávosti? Lebo teraz už ľahnem do prachu, a keď ma budeš ráno hľadať, nebude ma.