39:1 Náčelníkovi speváckeho sboru, Jedutúnovi. Žalm Dávidov.
39:2 Povedal som: Budem pozorovať na svoje cesty, aby som nezhrešil svojím jazykom; budem strážiť svoje ústa, aby maly úzdu, dokiaľ bude predo mnou bezbožný.
39:3 A tak som nevydal hlasu jako nemý a mlčal som viac, než bolo dobre. Ale moja bolesť sa búrila.
39:4 Moje srdce sa rozpálilo v mojom vnútri, a keď som rozmýšľal, zanietil sa vo mne oheň; vravel som svojím jazykom
39:5 a riekol som: Daj mi znať, ó, Hospodine, môj koniec, a jaký je výmer mojich dní, aby som vedel, ako rýchle sa pominiem.
39:6 A hľa, dal si mi dní na šír niekoľko dlaní, a môj vek je pred tebou jako nič. Áno, všetko je márnosť, i každý človek, čo i jako pevne stojí. Sélah.
39:7 Áno, človek ide ta jako tôňa; púha márnosť je, za čo sa nepokojí; hromadí, a nevie, kto to všetko poberie.
39:8 A tak teraz na čože by som očakával, ó, Pane? Ten, na koho sa nadejem, si ty.
39:9 Vytrhni ma zo všetkých mojich prestúpení! Nevystav ma na potupu bláznovi!
39:10 Zanemel som; neotvorím svojich úst, lebo si to ty učinil.
39:11 Odvráť svoj úder odo mňa, lebo ja hyniem od švihania tvojej ruky.
39:12 Keď kárajúc pre neprávosť tresceš človeka, rozpadáva sa jeho pôvab ako moľovina. Áno, vskutku je márnosťou každý človek. Sélah.
39:13 Počuj moju modlitbu, Hospodine; nakloň ucho k môjmu volaniu o pomoc! Nemlč na moje slzy! Lebo som cudzincom u teba; som pohostínom, ako boli aj všetci moji otcovia.
39:14 Odvráť svoj pozor odo mňa, aby som sa potešil, prv než pojdem, a nebude ma.