5. kapitola, PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEK
POSOL
461 (159-1) Použijúc pravidlo, ktoré nám Boh dal pre výber posla pre každý vek, a síce: vyberáme toho, ktorého služba sa najviac približuje k tej prvého posla, Pavla, bez váhania prehlasujeme, že Pergamským poslom je Martin. Martin sa narodil v roku 315 v Maďarsku. Avšak jeho životné dielo bolo vo Francúzsku, kde pracoval ako biskup v meste Tours a v okolí. Zomrel v roku 399. Tento veľký svätý bol strýkom ďalšieho skvelého kresťana, svätého Patrika z Írska.
462 (159-2) Martin sa obrátil ku Kristovi v dobe, keď robil kariéru ako profesionálny vojak. Bolo to vtedy, keď bol ešte zamestnaný v tomto povolaní, že sa stal ten najpozoruhodnejší zázrak. Je zaznamenané, že nejaký žobrák ležal chorý na ulici mesta, do ktorého bol Martin prevelený. Chlad zimy bol silnejší, ako mohol zniesť, lebo bol veľmi slabo oblečený. Nikto nevenoval jeho potrebám žiadnu pozornosť, až kým nešiel okolo Martin. Keď videl kritickú situáciu tohoto chudobného muža, ale keďže nemal zvyšný odev, vyzliekol si svoj vrchný plášť, rozsekol ho mečom na dvoje a to plátno ovinul okolo mrznúceho muža. Postaral sa o neho, ako najlepšie vedel, a išiel svojou cestou. Tej noci sa mu Pán Ježiš zjavil vo videní. Zastal tam ako žobrák ovinutý v polovici Martinovho odevu. Povedal mu, “Martin, hoci je len začiatočník vo viere, predsa ma odial týmto odevom.” Od tej doby sa Martin usiloval slúžiť Pánovi z celého svojho srdca. Jeho život sa stal sériou divov zjavujúcich moc Božiu.
463 (159-3) Potom, ako opustil armádu a stal sa vedúcim v cirkvi, zaujal veľmi radikálny postoj voči modloslužbe. Vysekal háje, rozbil obrazy a zrútil oltáre. Keď čelil tvárou v tvár pohanom kvôli svojim činom, vyzval ich takým istým spôsobom, ako to urobil Eliáš prorokom Bála. Navrhol, aby ho priviazali k stromu na jeho spodnú stranu, aby, keď ho zotnú, ho rozdrtil, jedine, že by Boh zasiahol a obrátil by strom, kým by padal. Ľstiví pohania ho priviazali k stromu, ktorý rástol na úpätí hory, a boli si istí, že prirodzená zemská príťažlivosť spôsobí, že strom padne tak, že ho rozdrví. Práve, keď strom začal padať, Boh ho obrátil hore proti všetkým zákonom prírody. Niekoľko utekajúcich pohanov bolo rozdrtených, keď strom na niekoľkých z nich spadol.
464 (159-4) Historici priznali, že najmenej pri troch príležitostiach vzkriesil mŕtvych vierou v Ježišovo Meno. V jednom prípade sa modlil za mŕtve dieťa. Ako Elizeus, rozprestrel sa nad dieťaťom a modlil sa. Prišlo znovu k životu a zdraviu. V ďalšom prípade ho zavolali, aby pomohol oslobodiť jedného brata, ktorého odviedli na smrť v dobe veľkého prenasledovania. V čase, keď prišiel, bol už ten úbohý muž mŕtvy. Zavesili ho na strom. Jeho telo bolo bez života a oči vystúpené z jamiek. Ale Martin ho dal dolu, a keď sa za neho pomodlil, ten muž bol navrátený k životu a k svojej jasajúcej rodine.
465 (160-1) Martin sa nikdy nebál nepriateľov, bez ohľadu na to, kým oni boli. Tak šiel osobne čeliť jednému zlému cisárovi, ktorý bol zodpovedný za smrť mnohých Duchom naplnených svätých. Tento panovník mu nechcel udeliť audienciu, tak Martin išiel za jedným priateľom toho panovníka, istým Damasusom, krutým biskupom Ríma. Ale biskup, ktorý bol formálnym kresťanom falošnej vínnej révy, sa za neho prihovoril. Martin sa vrátil do paláca, ale dvere už boli teraz zamknuté a nedovolili mu, aby vstúpil. Padol na tvár pred Pána a modlil sa, aby sa mohol dostať do paláca. Počul hlas, ktorý ho vyzýval, aby vstal. Keď tak urobil, videl, že sa brány samé od seba otvorili. Vošiel na nádvorie. Ale arogantný panovník neobrátil svoju hlavu a nehovoril s ním. Martin sa znova modlil. Zrazu samovoľne vyšľahol zo sedadla trónu oheň a ten nešťastný vládca z neho rýchle vyskočil. Iste, Pán pokoruje pyšných a povyšuje ponížených.
466 (160-2) Jeho horlivosť v službe Pánovi bola taká, až bol diabol mocne vyburcovaný. Nepriatelia pravdy najali vrahov, aby Martina zabili. Prišli nepozorovane do jeho domu, ale vo chvíli, keď ho chceli zabiť, napriamil sa a obnažil svoje hrdlo meču. Akonáhle vyrazili dopredu, Božia moc ich zrazu vrhla späť cez miestnosť. Boli v tej svätej a strašnej atmosfére tak premožení, že sa plazili po rukách a kolenách a prosili o odpustenie za útok na jeho život.
467 (160-3) Príliš často, ak sú ľudia významne používaní Pánom, sa stávajú pyšnými. Ale s Martinom to tak nebolo. Vždy zostával pokorným služobníkom Božím. Jeden večer, keď sa pripravoval, aby vošiel za kazateľňu, prišiel do jeho pracovne žobrák a prosil ho o nejaký odev. Martin poslal žobráka k svojmu hlavnému diakonovi. Namyslený diakon mu prikázal, aby odišiel. Nato sa žobrák vrátil späť k Martinovi. Martin vstal a dal žobrákovi svoje vlastné kvalitné rúcho a vyzval diakona, aby mu priniesol iné rúcho, ktoré bolo horšej kvality. Toho večera, keď Martin kázal Slovo, videlo Božie stádo okolo jeho tela jemnú bielu žiaru.
468 (161-1) Iste to bol veľký muž, pravý posol toho veku. Nikdy nebol žiadostivý ničoho, len aby sa ľúbil Bohu, žil veľmi posväteným životom. Nikdy nemohol byť prinútený ku kázaniu skôr, dokiaľ sa najprv nemodlil a nebol v takom duchovnom stave, aby poznal a predniesol celú radu Božiu skrze Ducha Svätého poslaného z neba. Často nechával ľudí čakať, zatiaľ čo sa modlil kvôli plnej istote.
469 (161-2) Len poznanie Martina a jeho mocnej služby môže spôsobiť, že si niekto bude myslieť, že prenasledovanie svätých poľavilo. Nie. Stále boli ničení diablom, skrze prostriedky toho zlého. Boli pálení na hraniciach. Boli pribíjaní na kmene tvárou dolu a boli na nich pustené divoké psy, aby trhali mäso a vnútornosti, nechávajúc obete umierať v hrozných mukách. Nemluvňatá boli vytrhávané z nastávajúcich matiek a hádzané prasatám. Ženské prsia boli odrezávané a ony boli nútené stáť vzpriamene, zatiaľ čo každý tep srdca vylieval krv, až kým sa mŕtve nezrútili. A tá tragédia bola ešte väčšia, ako by sme mohli pomyslieť, keď si uvedomíme, že toto nebola len výhradne práca pohanov, ale mnohokrát to spôsobovali takzvaní kresťania, ktorí cítili, že robia Bohu službu, keď zabíjajú týchto verných vojakov kríža, ktorí stáli na Slove a poslušnosti Duchu Svätému. Ján 16:2: “Vypovedia vás zo synagóg, ba ide hodina, aby každý, kto vás zabije, sa domnieval, že tým koná Bohu službu.” Matúš 24:9: “Vtedy vás vydajú v súženie a budú vás zabíjať a budete nenávidení od všetkých národov pre moje meno.”
470 (161-3) Znameniami a divmi, mocou Ducha, bol Martin skutočne dokázaný ako posol toho veku. Ale nielenže bol obdarený veľkou službou, ale on sám bol vždy verný Slovu Božiemu. Bojoval proti organizácii. Odolával hriechu na vysokých miestach. Presadzoval pravdu slovom i skutkom a žil život plný kresťanského víťazstva.
471 (161-4) Jeden životopisec o ňom napísal toto: “Nikto ho nikdy nevidel rozhnevaného, znepokojeného, zarmúteného alebo smejúceho sa. Bol vždy jedným a tým istým, a zdal sa, akoby bol niečím mimo smrteľnosti, nesúc na svojej tvári istý druh nebeskej radosti. Nikdy nebolo na jeho perách niečo iné ako jedine Kristus, nikdy v jeho srdci niečo iné ako len pobožnosť, pokoj a súcit. Často plakal aj nad hriechmi tých svojich ohováračov, ktorí, keď bol on ticho a bol neprítomný, ho napádali zmijovitými perami a jedovatými jazykmi. Mnohí ho nenávideli pre cnosti, ktoré sami nemali a nemohli ich napodobniť, a, žiaľ, jeho najzatrpknutejšími útočníkmi boli biskupi.”