5. kapitola, PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEK
OBVINENIE
559 (189-1) Zjavenie 2:14-15: “Ale mám niečo málo proti tebe: že tam máš tých, ktorí držia učenie Balámovo, ktorý učil Baláka, jako položiť úraz pred synov Izraelových, aby jedli obetované modlám a smilnili. Tak máš aj ty takých, ktorí držia učenie mikulášencov, čoho nenávidím.”
560 (189-2) V tomto Pergamskom Veku Pán odsudzuje dve náuky, ktoré nenávidí: 1. Učenie Balámovo, ktoré pri Bál-Peorovi prinieslo do Izraela modloslužbu a hriešne nemorálnosti, a 2. Učenie nikolaitov (mikulášencov), ktoré bolo v Efezskom Veku iba skutkami. Spojte túto obžalobu so skutočnosťou, že On vyzdvihoval Pergam ako sídlo satana, a bude veľmi jednoduché a správne usudzovať, že babylonské náboženstvo sa nejakým spôsobom zmiešalo s kresťanstvom.
561 (189-3) No, toto nie je iba domnienka, ale historická skutočnosť, ktorú dokážeme tým, že sa vrátime do histórie okolo roku 36 po Kristovi a prídeme ku Nicejskému koncilu v roku 325. Keď boli kresťania (väčšinou rodení Židia) rozptýlení z Jeruzalema za hranice, išli všade kážuc Evanjelium, zvlášť v synagógach. Tak bolo o tri roky alebo okolo roku 36 po Kristovi, prinesené Evanjelium do Ríma Juniom a Andronikom, ktorí podľa Rimanom 16:7 boli apoštolmi. Dielo tam prekvitalo po niekoľko rokov, až kým ustavičné hádky Židov medzi sebou nepodnietili panovníka Klaudia k tomu, aby ich vyhnal z Ríma. So Židmi vyhostenými z toho mesta bola chrbtová kosť tej malej cirkvi prakticky zlomená. Pravdepodobne i starší boli Židia, a tak odišli. Stádo bolo bez dozoru, a keďže Slovo ako sprievodca ešte nebolo napísané, pre toto malé stádo bolo veľmi ľahké odpadnúť a byť zaplavené filozofmi a pohanmi tej doby. S dravými vlkmi na love a vypusteným antikristovským duchom nachádzame v histórii, že táto malá cirkev v Ríme beznádejne odpadla a začala zavádzať pohanské ceremónie pod kresťanskými titulmi.
562 (189-4) Keďže doba vyhnanstva trvala 13 rokov, zakladatelia Junius a Andronicus sa nevrátili až do roku 54 po Kristovi. Predstavte si ich zdesenie, keď našli cirkev s kresťanským názvom, ktorá bola žalostne pohanská. V cirkvi boli oltáre, na ktoré umiestnili kadivo a slávili pohanské rituály. K pevne ustanoveným vodcom tej cirkvi sa nedalo priblížiť, tak s tými niekoľkými, ktorí sa snažili zostať vernými, začali novú cirkev alebo Druhú cirkev Ríma. Boh medzi nimi láskavo pôsobil znameniami a divmi, tak sa začala tretia cirkev. A hoci Prvá cirkev bola pokarhaná, pretože bola vo svojom uctievaní pohanskou a NIE kresťanskou, nechcela sa svojho pomenovania vzdať, ale zotrvala a DOTERAZ ZOSTÁVA Prvou cirkvou Ríma - rímsko-katolíckou cirkvou.
563 (190-1) No, väčšina z nás má chybnú predstavu, že ktokoľvek a všetci, ktorí sa nazývajú kresťanmi, budú diablovým terčom, a následne budú vystavení vládnej tyranii. Ale nie je to tak. Prvá cirkev začala prospievať a tak sa rozrastať v počte, že panovníci a rôzni vládni úradníci vlastne podporovali tú cirkev z politických dôvodov. Tak, keď vodcovia Prvej cirkvi v Ríme našli priazeň, využili príležitosť obrátiť vládu proti pravým veriacim a dožadovať sa ich prenasledovania, jedine, ak by sa vrátili do ich skupiny. Jeden taký biskup Prvej cirkvi Ríma bol Anicetus, ktorý žil v druhom storočí a bol súčasníkom Polykarpa. Keď ctihodný Polykarp počul, že Prvá kresťanská cirkev Ríma bola zapletená do pohanských ceremónií a porušila pravdu Evanjelia, išiel tam, aby ich úpenlivo prosil o zmenu. Videl ich, ako sa klaňajú tvárou k zemi pred obrazmi pomenovanými po apoštoloch a svätých. Videl ich, ako zapaľujú sviečky a pália kadivo na oltári. Videl ich, ako oslavujú Paschu pod menom Veľkej noci [v angl. “Easter” - pozn. prekl.], kde vyzdvihovali chlieb v tvare kruhu, ktorý uctieval boha slnka, a potom vylievali víno ako obeť bohom. Ale tento starý svätý, ktorý cestoval 1500 míľ, nemohol zastaviť ich postupný úpadok. Práve, keď odchádzal, Boh skrze neho prehovoril, “Efraim sa pridružil modlám, nechaj ho.” Hozeáš 4:17. Polykarp sa už nikdy viac nevrátil.
564 (190-2) Po Anicetovi nasledoval bezbožný biskup Ríma, zvaný Viktor. Do Prvej cirkvi zaviedol ešte viac pohanských slávností a ceremónií a snažil sa tiež urobiť všetko, aby presvedčil pravdivé kresťanské cirkvi, aby zahrnuli tie isté myšlienky. Oni neurobili tak, ako ich žiadal, tak presvedčil vládnych úradníkov, aby veriacich prenasledovali, volali ich na súd, uvrhli ich do väzenia a dokonca mnohým vymerali smrť. Taký príklad jeho ohavných činov nachádzame v histórii, kde bol panovník Septimus Severus presvedčený Callistom (priateľom Viktora), aby usmrtil 7000 v Tesalonikách, pretože títo praví veriaci slávili Paschu podľa Pána Ježiša a nie podľa uctievania Astarty.
565 (191-1) Falošná vínna réva už uvoľňovala svoj hnev proti živému Bohu tým, že zabíjala vyvolených, rovnako, ako jej predok Kain zabil Ábela.
566 (191-1) Pravá cirkev sa pokúšala priviesť Prvú cirkev k pokániu. Ona tak nečinila. Rozrastala sa vo veľkosti a vplyve. Pustila sa do nepretržitej kampane, aby zdiskreditovala pravé semeno. Robili si nárok, že oni, a jedine oni, sú tými pravými zástupcami Pána Ježiša Krista, a chvastali sa tým, že oni sú tou originálnou cirkvou v Ríme a jedine oni sú Prvou cirkvou. Skutočne boli Prvou cirkvou a SKUTOČNE ŇOU SÚ.
567 (191-3) Tak počas tohoto tretieho cirkevného veku máme dve cirkvi nesúce to isté meno, ale s ostrým rozdielom medzi sebou. Jedna sa odvrátila od pravdy, vydala sa za modly a nemá v sebe žiaden život. Zmiešala sa a zanecháva za sebou znaky smrti (nie života). Je silná so svojimi mnohými členmi. Je obľúbená svetom. Tá druhá je malá prenasledovaná skupina. Ale ona nasleduje Slovo a znamenia ju sprevádzajú. Nemocní sú uzdravovaní a mŕtvi sú kriesení. Ona je nažive so Životom a Slovom Božím. Ona nemiluje svoj život, ale pevne sa drží Jeho Mena a Jeho viery, dokonca až na smrť.
568 (191-4) A tak na pravých veriacich padlo strašné prenasledovanie úradným Rímom, až povstal Konštantín a poskytol slobodu náboženského uctievania. Zdá sa, že boli dva dôvody, prečo bola táto sloboda poskytnutá. Prvý bol ten, že rôzni dobrí panovníci nedovolili prenasledovanie, ale keď zomreli, nasledovali po nich tí, ktorí kresťanov zabíjali. Bolo to tak nezmyselné, že i verejnosť nakoniec uznala, že by mali nechať kresťanov na pokoji. Druhý a najvýznamnejší dôvod bol ten, že Konštantín mal pred sebou ťažký boj, aby prevzal kontrolu nad ríšou. Jednej noci videl vo sne, ako sa pred ním objavil biely kríž. Cítil, že to bolo preňho znamenie, že ak sa kresťania budú modliť, aby zvíťazil, tak vyhrá vojnu. Sľúbil im slobodu v prípade, že zvíťazí. Zvíťazil a sloboda uctievania bola zaručená ediktom v Nantes [Milánsky tolerančný edikt - pozn. prekl.] v roku 313 po Kristovi.
569 (192-1) Ale táto sloboda pred prenasledovaním a smrťou nebola tak veľkorysá, ako sa to najprv javilo. Konštantín bol teraz patrónom [podporovateľom - pozn. prekl.]. Jeho záujem ako patróna bol o niečo väčší než ako pozorovateľa, lebo rozhodol, že cirkev potrebuje vo svojich záležitostiach jeho pomoc. Videl ich, že sa rozchádzali v názoroch na rôzne záležitosti, do jednej z ktorých bol zapletený Arius, biskup Alexandra, ktorý svojich prívržencoch učil, že Ježiš nebol pravým Bohom, ale nižšou bytosťou stvorenou Bohom. Západná cirkev sa držala opačného pohľadu veriac, že Ježiš je samotnou podstatou Boha a, ako povedali, ‘rovný s Otcom’. Kvôli takýmto záležitostiam, spolu s vtieraním pohanských ceremónií do bohoslužby, zvolal panovník v roku 325 Nicejský koncil s myšlienkou, že zhromaždí všetky skupiny, aby tam mohli svoje rozdiely vyžehliť a dôjsť k spoločnému porozumeniu a byť všetci jedno. Nie je to zvláštne, že hoci to začalo s Konštantínom, nezomrelo to, ale je to veľmi živé aj dnes ako “Svetová rada cirkví”? A čo on skutočne nedosiahol, to bude dosiahnuté v tomto dni skrze ekumenické hnutie.
570 (192-2) No, toto zmiešanie štátu s cirkvou je bláznivá vec, lebo svet nerozumie ani pravde, ktorá je v Slove, ani spôsobom cirkvi. No, samotné rozhodnutie vyhlásené koncilom, že Arius sa mýlil, bolo o dva roky neskôr panovníkom vzaté späť a po mnoho rokov bolo to falošné učenie vtierané ľuďom.
571 (192-3) Ale to, že cirkev a štát sa zídu, Pán skutočne dopredu vedel. Samotné meno Pergam znamená: “úplne vydatá”. A skutočne štát a cirkev boli oddané; politika a náboženstvo boli zjednotené. Potomkovia tej jednoty boli stále tými najstrašnejšími krížencami, aké kedy svet videl. Pravdy v nich niet, ale všetky zlé cesty Kaina (toho prvého kríženca) v nich sú.
572 (192-4) Nielenže štát a cirkev boli v tomto veku spolu oddané, ale babylonské učenie bolo oficiálne pridané k Prvej cirkvi. Satan mal teraz prístup k Menu Kristovmu a v uctievaní bol vyzdvihnutý ako Boh. Za pomoci štátnej podpory zdedili cirkvi krásne budovy, ktoré boli obložené oltármi z bieleho mramoru a obrazmi zosnulých svätých. A bolo to práve v tomto veku, keď sa “šelma” zo Zjavenia 13:3, súc smrteľne zranená (to pohanské rímske impérium), navrátila k životu a k moci ako “Svätá rímska ríša”. Rím ako fyzický národ trpel veľkým vyčerpaním a čoskoro tým bude trpieť úplne; ale teraz to príliš nevadilo, pretože ich náboženská ríša ho bude držať na vrchole vládnutia nad svetom zvnútra, zatiaľ čo zvonku sa to nebude zdať.
573 (193-1) Dovoľte, aby som vám ukázal presnú biblickú pravdu o tejto veci, lebo nechcem, aby si niekto myslel, že dávam svoje vlastné zjavenie, ktoré nie je v Písme. Daniel 2:31-45: “Ty, kráľu, si videl, a hľa, nejaký veľký obraz, a ten veľkolepý obraz, ktorého blesk bol náramný, stál pred tebou a bol na pohľad strašný. Hlava obrazu bola z výborného zlata, jeho prsia a jeho ramená boli zo striebra, jeho brucho a jeho bedrá z medi, jeho hnáty zo železa a jeho nohy čiastočne zo železa a čiastočne z hliny. A hľadel si dotiaľ, až sa odtrhol kameň, ktorý nebol v rukách, a uderil obraz do nôh, ktoré boli zo železa a z hliny, a rozbil ich na prach. Vtedy bolo razom rozdrvené železo, hlina, meď, striebro i zlato, a bolo to jako plevy z humna letného času, a odniesol to vietor tak, že sa tomu nenašlo nikde miesta, a kameň, ktorý uderil obraz, stal sa velikým vrchom a naplnil celú zem. To je sen, a jeho výklad tiež povieme pred kráľom. Ty, kráľu, si kráľom kráľov, pretože ti Bôh nebies dal to kráľovstvo i tú moc, i silu, i slávu, a všetko všade, kde len bývajú synovia človeka i poľná zver, i nebeské vtáctvo, dal do tvojej ruky a učinil ťa pánom nad tým nad všetkým. Ty si tou zlatou hlavou. A po tebe povstane iné kráľovstvo, nižšie, ako je tvoje, a zase iné, tretie kráľovstvo, jako medené, ktoré bude panovať na celej zemi. A štvrté kráľovstvo bude tvrdé jako železo, lebo železo drví a krúši všetko, a tedy jako železo, ktoré poláme to všetko, tak aj ono rozdrví a poláme. A že si videl nohy a prsty čiastočne z hrnčiarskej hliny a čiastočne zo železa, to znamená, že to bude rozdelené kráľovstvo; ale bude v ňom ešte niečo z pevnosti železa, lebo si videl železo smiešané s hlinou obyčajného blata. A prsty na nohách čiastočne zo železa a čiastočne z hliny znamenajú, že kráľovstvo bude z čiastky silné a z čiastky krehké. A to, že si videl železo smiešané s hlinou obyčajného blata, znamená, že budú spojení na spôsob semena človeka; ale nebudú pevne ľnúť jeden k druhému, tak, ako sa železo nespojí s hlinou. A za dní tých kráľov ustaví Bôh nebies kráľovstvo, ktoré nebude zkazené nikdy až na veky. A to kráľovstvo nebude ponechané inému ľudu. Rozbije všetky tie kráľovstvá na prach a učiní im koniec, ale ono bude stáť až na veky. Lebo si videl, že sa od vrchu odtrhol kameň, ktorý nebol v rukách, a rozbil na prach železo, meď, hlinu, striebro i zlato. Veľký Bôh oznámil kráľovi, čo bude po tomto. A sen je istý, a jeho výklad je verný.” Tu je zjavený presný opis budúcnosti, nenaplnených dejín, o ktorých bolo prorokované, že prídu na zem od doby Daniela až do doby, keď príde Ježiš a bude panovať ako Syn Dávidov. Sú známe ako “Časy pohanov”. Obsahovali štyri historické úseky, ktoré boli známe podľa panujúcej ríše v každom úseku: Babylonská, Médo-perzská, Grécka a Rímska. Najväčšou a absolútnou monarchiou bola Babylonská, ktorá bola reprezentovaná hlavou zo zlata. Ďalšou, čo sa týka slávy, bola Médo-Perzská, ktorá, ako história potvrdila, bola skutočne menej slávna a bola reprezentovaná hruďou a ramenami zo striebra. Potom nasledoval Grécky vek, ktorého kráľ bol najlepším vojenským vodcom, akého kedy svet poznal, tak bol príhodne reprezentovaný bruchom a stehnami z medi. Bol menej slávny ako tie dva predchádzajúce. Nakoniec prišlo posledné kráľovstvo, ktorým bolo Rímske impérium, reprezentované nohami a chodidlami. Ale kde boli tri predchádzajúce kráľovstvá reprezentované ako čisté nerasty (čisté zlato, striebro a meď), tam bola tá posledná ríša čistým železom iba v nohách, lebo keď to prešlo k chodidlám, bola to zmiešanina železa a hliny, a nerast s hlinou sa jednoducho nemôže zmiešať a vyprodukovať stálosť a silu. No nielen to, ale najohromujúcejšie je, že táto posledná ríša (Rímska) vytrvá vo svojom zvláštnom 'zmiešanom stave’ až do času, keď sa Ježiš vráti.
574 (194-1) Táto Rímska ríša zo železa (železo predstavuje moc a veľkú ničivú silu proti opozícii) pozostávala z dvoch hlavných častí. A určite to tak bolo, lebo ríša sa doslova rozštiepila na dve - Východnú a Západnú. Obe boli veľmi mocné, drviac všetko, čo bolo pred nimi.
575 (194-2) Ale ako sláva a moc všetkých ríš zaniká, tak i táto ríša začala upadať. Tak Rím padol. Pohanská Rímska ríša už viac nebola železom. Rozpadla sa. Bola smrteľne zranená. Rím teraz nemohol panovať. Všetko sa skončilo. Tak si to myslel svet. Ale ako sa svet mýlil, pretože tá hlava (Rím), hoci zranená, nebola zranená na smrť. (Wuestov preklad Zjavenia 13:3: “A jedna z jej hláv sa javila ako smrteľne zranená, krk bol podrezaný. A jej smrteľná rana bola uzdravená. A celá zem nasledovala šelmu v úžase.”)
576 (195-1) Ľudia sa dívajú na Rím. Hľadia na taliansky národ. A zatiaľ čo sa dívajú, neuvedomujú si, že Rím so svojimi presnými hranicami, kde pápež má konkrétne územie ako svoje panstvo, je doslovne národom uprostred národa, a majú veľvyslancov a prijímajú veľvyslancov. PÁPEŽSKÝ FALOŠNÝ KRESŤANSKÝ RÍM (je dokonca nazývaný večným mestom - aké rúhavé), TERAZ VLÁDNE SKRZE NÁBOŽENSTVO EŠTE ŠIKOVNEJŠIE, AKO KEĎ POHANSKÁ RÍMSKA RÍŠA VLÁDLA MOCOU ČISTÉHO ŽELEZA! Rím dostal novú chuť do života, keď Konštantín spojil cirkev a štát a tú jednotu podporil (vojenskou) silou. Duch, ktorý motivoval pohanský Rím, je ten istý duch, ktorý teraz motivuje falošný kresťanský Rím. Môžete vidieť, že je to tak, pretože teraz viete, že štvrtá ríša nikdy neprestala existovať; zmenila len svoj zovňajšok.
577 (195-2) Keď raz Nicejský koncil obrátil moc politického Ríma na cirkev, zdalo sa, že neexistujú hranice, kam táto Prvá kresťanská cirkev môže zájsť. Meno kresťan, ktoré pôvodne prinášalo prenasledovanie, sa teraz stalo menom prenasledovateľov. Bolo to v tomto veku, keď Augustín z Hippo (354-430) vydal predpis, že cirkev by mala a MUSÍ použiť násilie, ak je to potrebné, aby svoje deti priviedla späť do stáda, a že je to v súlade so Slovom Božím zabíjať heretikov a odpadlíkov. Vo svojej polemike s Donatistami napísal... “Je skutočne lepšie, že ľudia sú vedení k uctievaniu Boha vyučovaním, ako by k tomu mali byť donútení strachom z potrestania alebo bolesti, ale to neznamená, že pretože ten prvý spôsob utvára lepšieho človeka, tak by sa mali tí, ktorí sa tomu nechcú poddať, prehliadať. Lebo mnohí našli výhodu v tom (ako sme to dokázali a denne dokazujeme vlastnou skúsenosťou), že sú najprv prinútení strachom alebo bolesťou, aby mohli byť potom ovplyvnení učením, aby mohli dokončiť skutkom to, čo sa už naučili v slove... zatiaľ čo lepší sú tí, ktorí sú vedení priamo láskou, početnejší sú istotne tí, ktorí sú naprávaní strachom. Lebo kto by nás len mohol viac milovať než Kristus, ktorý položil Svoj život za ovce? A predsa po povolaní Petra a ostatných apoštolov jedine skrze Svoje Slová, keď prišiel povolať Pavla, neprinútil ho iba Svojím hlasom, ale ho dokonca zrazil k zemi Svojou mocou, a tým mohol násilne priviesť toho, kto zúril uprostred temnoty nevery, a aby sa dožadoval svetla srdca, ranil ho najprv telesnou slepotou očí. Prečo by potom Cirkev nemala použiť moc, aby donútila svojich stratených synov k návratu? Sám Pán povedal: 'Choďte von medzi ohrady a ploty a donúťte ich, aby vošli.’ Preto má byť moc, ktorú Cirkev získala Božským určením vo svojej pravej dobe skrze náboženský charakter a vieru kráľov, nástrojom, ktorým sú tí, ktorí sa nachádzajú na cestách a medzi plotmi - čo je v kacírstvach a rozkoloch - donútení vojsť, tak nech v tom nevidia chybu, keď sú donucovaní.”
578 (196-1) Smäd po krvi rýchlo rástol. Falošná vínna réva v Španielsku teraz zneužívala panovníka Maxima, aby sa pripojil k útoku na pravých veriacich, ktorí mali vo svojom strede Slovo, znamenia a zázraky. Tak boli niektorí z prisciliánov privedení biskupom Ithacusom do Treves (385). Obvinil ich z čarodejníctva a nemravnosti a mnohí boli popravení. Martin z Toursu a Ambros z Milána proti tomuto protestovali, a márne prosili, aby bolo zastavené prenasledovanie. Keď prenasledovanie trvalo ďalej, obaja títo biskupi odmietali spoločenstvo s biskupom Hydatusom a ostatnými jemu podobnými. Je zvláštne povedať, že snem v Treves bol schválený vrahmi.
579 (196-2) Od tejto doby, zvlášť počas tých Temných Vekov, uvidíme, ako deti tela prenasledujú a ničia deti Ducha, hoci si obaja nárokujú, že majú jedného Otca, ako tomu bolo i v prípade Izmaela a Izáka. Temnosť duchovnej porušenosti sa bude prehlbovať a pravé Svetlo Božie bude zhasínať, až bude svietiť veľmi slabo, čo sa týka sily. Avšak zasľúbenie Božie zostane pravdivé, “A to Svetlo svieti vo tme, ale tma s tým nemôže nič urobiť.”
580 (196-3) No, doteraz som ešte neodhalil ten bod v dejinách, ktorý som sľúbil zahrnúť, a to je zmiešanie Nimrodovho a kresťanského náboženstva. Spomeniete si, že Attalus utiekol z Babylona do Pergamu a zriadil svoje kráľovstvo mimo dosahu Rímskej ríše. Po roky jeho ríša kvitla, súc živená bohom tohoto sveta. Rad kňazov-kráľov nasledoval po Attalovi až k vláde Attala III., ktorý z nejakých, len v suverenite Božej známych dôvodov, chcel mať kráľovstvo v Ríme. Potom Julius Caesar prevzal oboje, fyzické i duchovné kráľovstvo, pretože sa stal Pontifikom Maximom [najvyšším kňazom - pozn. prekl.] babylonského náboženstva a bol preto kňazom-kráľom. Tento titul sa prenášal na nasledujúcich panovníkov až do doby Maxima III., ktorý ho odmietol. Podľa Stevensovej histórie to bolo vtedy, keď pápež prevzal vedenie, ktoré panovník odmietol, a dnes na svete stále existuje pápež, a on je skutočne Pontifikom Maximom. Nosí trojitú korunu a sídli v Ríme. A v Zjavení 17 sa Boh už viacej neodvoláva na Pergam ako sídlo satana, ani nehovorí, že je to miesto, kde býva satan. Nie, trónna sála už viac nie je v Pergame, ale je to TAJOMSTVO Babylon. Nie je to v Babylone, ale v TAJOMSTVE Babylon. Je to v meste na siedmich pahorkoch. Jeho hlavou je antikrist, pretože si prisvojil pozíciu Krista, ktorý jediný je prostredník a ktorý jediný môže odpúšťať hriechy. Áno, Pontifex Maximus je dnes s nami.