5. kapitola, PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEK
KDE JE TRÓN SATANOV
536 (181-1) Dôvod, prečo je toto časťou pochvaly od Ducha, je ten, že títo statoční vojaci kríža víťazili nad satanom rovno v strede jeho vlastnej trónnej sály. Víťazili v boji skrze Meno a Vieru Ježiša rovno v tábore vodcov tmy. Aká ohromná pochvala. Tak ako mocní Dávidovi muži, ktorí vnikli do tábora nepriateľa, aby priniesli Dávidovi smäd hasiacu vodu, tak vnikli títo obri viery do ríše satanovej zemskej pevnosti a kázaním a napomínaním priniesli vodu spasenia tým, ktorí žili v tieni smrti.
537 (181-2) No, keďže sú tieto slová ohľadom trónu a ríše satana časťou Božej chvály Jeho vyvolených, tak v skutočnosti pripravujú pódium k odsúdeniu toho zla, ktoré získalo nadvládu v cirkvi.
538 (181-3) PERGAM: Satanov trón a bydlisko. Pre mnohých sú tieto výrazy skôr len obrazné ako skutočne historické. Ale oni sú naozaj skutočné a história to potvrdzuje. Pergam bol skutočne trónom a bydliskom satanovým. Stalo sa to takto:
539 (181-4) Pergam nebol pôvodne miestom, kde satan (pokiaľ ide o ľudské záležitosti) býval. Babylon bol vždy doslovne i obrazne jeho hlavným stanom. Bolo to v meste Babylon, kde malo svoj pôvod satanské uctievanie. Genesis 10:8-10: “A Kúš splodil Nimroda. Ten začal byť mocným hrdinom na zemi. Toto bol hrdina lovu pred Hospodinom. A počiatkom jeho kráľovstva bol Babylon a potom Erech, Akkad a Kalné v zemi Sineáre.” Genesis 11:1-9: “A celá zem bola jedného jazyka a jednakých slov. A stalo sa, keď sa rušali od východu, že našli rovinu v zemi Sineáre a bývali tam. Vtedy povedali druh druhovi: Nože, narobme tehiel a vypáľme ich v ohni. A tak im bola tehla miesto kameňa a zemská smola im bola miesto malty. A povedali: Nože si vystavme mesto a vežu, ktorej vrch bude sahať až do neba. A učiňme si meno, aby sme neboli rozptýlení po tvári celej zeme. Vtedy zostúpil Hospodin, aby videl mesto a vežu, ktoré staväli synovia človeka. A Hospodin riekol: Hľa, je to jeden národ, a všetci majú jeden a ten istý jazyk, a toto je začiatkom toho, čo budú ďalej robiť; takto im teraz nebude prekazené v ničom z toho, čo si zaumienili robiť. Nože, zostúpme a zmiatnime tam ich jazyk, aby nerozumeli druh reči svojho druha. A tak ich rozptýlil Hospodin odtiaľ po tvári celej zeme, a prestali staväť mesto. Preto nazvali jeho meno Bábel, lebo tam zmiatol Hospodin jazyk celej zeme a odtiaľ ich rozptýlil Hospodin po tvári celej zeme.”
540 (182-1) Bábel je pôvodným menom pre Babylon. Znamená zmätok. Bolo doslovne začaté Kúšom, synom Chama, ale ku kráľovstvu moci a veľkoleposti bolo privedené až za jeho syna Nimroda, mocného lovca. Nimrod, podľa opisu v Genesis 11 a podľa svetskej histórie, mal v úmysle uskutočniť tri veci. Chcel vybudovať silný národ, čo aj urobil. Chcel rozšíriť svoje vlastné náboženstvo, čo aj urobil. Chcel sám sebe urobiť meno, čo taktiež dosiahol. Jeho úspechy boli tak obrovské, že kráľovstvo Babylon bolo nazvané hlavou zo zlata medzi všetkými svetovými vládami. To, že jeho náboženstvo dosiahlo prvenstvo, dokazuje skutočnosť, že Písmo ho úplne stotožňuje so satanom v Izaiášovi v 14. kapitole a v Zjavení v 17. a 18. kapitole. A podľa dejín môžeme dokázať, že to preniklo celý svet a je to základom každého systému modloslužby, a motívom mytológie, i keď sa mená tých bohov od seba líšia v rôznych častiach zeme podľa reči ľudí. Niet pochýb o tom, že urobil sebe a svojim nasledovníkom meno, pretože tak dlho, ako tento prítomný vek ešte potrvá (dokiaľ sa Sám Ježiš nezjaví Svojim bratom), on bude uctievaný a uznávaný, hoci pod odlišnými menami, ako je Nimrod, a v trochu inej svätyni ako v tej, v ktorej ho pôvodne zbožňovali.
541 (182-2) Keďže Biblia podrobne neuvádza dejiny iných národov, bude nutné prehľadať staroveké svetské záznamy, aby sme našli odpoveď na to, ako sa stal Pergam sídlom satanského náboženstva v Babylone. Hlavné zdroje informácií budú v správach egyptskej a gréckej kultúry. Dôvodom je to, že Egypt prijal svoju vedu a matematiku od Chaldejcov a Gréci ich zase prijali od Egypťanov. No, keďže kňazi boli zodpovední za vyučovanie týchto vied, a keďže tieto vedy boli používané ako súčasť náboženstva, poznáme už kľúč k tomu, ako babylonské náboženstvo dosiahlo svoju silu v oboch týchto štátoch. Je takisto pravdou, že kedykoľvek, keď bol nejaký národ schopný ovládnuť iný národ, sa po nejakom čase náboženstvo víťaza stalo náboženstvom podrobeného. Je dobre známe, že Gréci mali presne tie isté znamenia zverokruhu ako Babylončania a v najstarších egyptských záznamoch sa našlo, že Egypťania dali Grékom svoje poznanie mnohobožstva. Tak sa rozširovali babylonské tajomstvá od národa k národu, až sa objavili v Ríme, Číne, Indii, a dokonca to isté základné uctievanie nachádzame aj v Severnej a Južnej Amerike.
542 (183-1) Staroveké dejiny súhlasia s Bibliou, že toto babylonské náboženstvo rozhodne nebolo pôvodným náboženstvom prvých ľudí na zemi. Bolo prvým, ktoré sa odklonilo od pôvodnej viery, ale ono samotné nebolo tým pôvodným. Historici ako Wilkinson a Mallett z najstarších dokumentov nezvratne dokázali, že kedysi všetci ľudia na Zemi verili v JEDNÉHO BOHA, najvyššieho, večného, neviditeľného, ktorý Slovom Svojich úst povoláva všetky veci do existencie, a že vo Svojom charaktere je milujúci, dobrotivý a spravodlivý. Ale keďže satan vždy bude kaziť všetko, čo len môže, nachádzame ho, ako poškvrňuje mysle a srdcia ľudí, aby odmietli pravdu. Tak, ako sa on vždy pokúšal o to, aby bol uctievaný, ako keby bol Bohom, a nie sluhom a stvorením Božím, tak celkom odvrátil uctievanie preč od Boha, aby ho mohol strhnúť na seba a byť tak vyvýšený. On istotne uskutočnil svoju túžbu rozšíriť svoje náboženstvo po celom svete. Toto je dosvedčené Bohom v Knihe Rimanom, “Keď poznali Boha, neoslavovali Ho ako Boha, až zmárniveli vo svojich predstavách a skrze zatemnenie srdca prijali skazené náboženstvo, až do tej miery, že uctieva stvorenie a nie Stvoriteľa.” [angl. preklad - pozn. prekl.] Pamätajte, satan bol stvorením Božím (Synom Rána). Tak nachádzame, že tam, kde bola kedysi medzi ľuďmi rozšírená pravda a všetci sa tej jednej pravdy držali, tam neskôr prišiel deň, keď sa veľká skupina odvrátila od Boha a rozšírila diabolskú formu uctievania po celom svete. História potvrdzuje, že tí z pokolenia Sema, ktorí stáli pri nezmeniteľnej pravde, boli v pevnej opozícii k potomkom Chama, ktorí sa odvrátili od pravdy k diabolskej lži. Nie je čas zaoberať sa týmto v diskusii, je to len predstavené, aby ste mohli vidieť, že existovali dve náboženstvá, a len tie dve, a to zlé sa rozšírilo na celý svet.
543 (183-2) Jednobožstvo sa zmenilo na mnohobožstvo v Babylone. Diablova lož a diablove tajomstvá povstali proti pravde Božej a tajomstvám Božím v tom meste. Satan sa skutočne stal bohom tohoto sveta a vynucoval si úctu od tých, ktorých podviedol spôsobiac, že verili, že on je skutočne Pánom.
544 (184-1) Nepriateľovo mnohobožské náboženstvo začalo s trojičným učením. Bolo to v dávnom staroveku, kedy vznikla myšlienka o “jednom Bohu v troch osobách”. Aké podivné, že toto naši moderní teológovia nezbadali; ale očividne oklamaní satanom práve tak, ako boli ich predkovia, stále veria v tri osoby Božstva. Nech nám ukážu len jedno miesto v Písme, ktoré podporuje túto náuku. Nie je to divné, že zatiaľ čo potomci Chama išli svojou cestou v satanskom uctievaní, ktoré zahŕňalo základné chápanie troch bohov, tak v potomstve Sema nie je ani stopy, že by verili takej veci, alebo že by mali nejaký ceremoniálny spôsob bohoslužby, ktorý by v sebe zahŕňal nejaký druh takéhoto uctievania? Nie je to divné, že Hebreji verili: “Čuj, Izraelu, Pán, tvoj Boh, je JEDEN Boh,” ak boli tri osoby v Božstve? Abrahám, potomok Sema, v Genesis 18 videl iba JEDNÉHO Boha s dvoma anjelmi.
545 (184-2) No, ako bola táto trojica vyjadrená? Bola vyjadrená rovnostranným trojuholníkom, tak, ako je to dnes vyjadrené v Ríme. Zvláštne, že Hebreji nemali takéto chápanie. Tak kto má pravdu? Sú to Hebreji alebo Babylončania? V Ázii bola mnohobožská idea troch bohov v jednom vyjadrená sochou s tromi hlavami na jednom tele. Vyjadruje to tri inteligencie. V Indii vo svojich srdciach cítili, že ho majú vyjadriť ako jedného boha v troch podobách. No, to je skutočne dobrá teológia novodobých dní. V Japonsku je veľký Budha s tromi hlavami ako ten, ktorého sme predtým opísali. Ale najodhaľujúcejšie zo všetkého je to, čo vysvetľuje trojičné chápanie Boha v trojitej forme: 1. Hlava starého muža symbolizujúca Boha Otca. 2. Kruh, ktorý v mystériách označoval “Semeno”, ktoré zasa znamená Syn. 3. Krídla a chvost vtáka (holubice). Tu bolo učenie o Otcovi, Synovi a Duchu Svätom, troch osobách v Božstve, ozajstnej trojici. Tú istú vec môžete vidieť v Ríme. No, dovoľte mi opýtať sa ešte raz, nie je to podivné, že diabol a jeho ctitelia mali vlastne viac zjavenej pravdy ako otec viery (Abrahám) a jeho potomci? Nie je to divné, že ctitelia satana vedeli o Bohu viac ako deti Božie? No, to je to, čo sa nám pokúšajú povedať moderní teológovia, keď hovoria o trojici. Len si odteraz zapamätajte túto jednu vec: tieto záznamy sú fakty a toto je fakt - satan je luhár a otec lži a kedykoľvek prichádza s nejakým svetlom, je to stále lož. On je vrah. A jeho učenie trojice zničilo masy a bude ničiť, dokiaľ Ježiš nepríde.
546 (185-1) Podľa histórie to netrvalo dlho, aby bola do tohoto chápania Otca a Syna a Ducha Svätého zavedená zmena. Satan ich v každom čase vzal o krok preč od pravdy. Rozvinuté chápanie Božstva bolo teraz: 1. Večný Otec. 2. Duch Boží, vtelený v ĽUDSKEJ matke. (Privádza vás to k premýšľaniu?) 3. Božský Syn, plod toho vtelenia (semeno Ženy).
547 (185-2) Ale diabol nie je uspokojený. Ešte nedosiahol uctievanie seba, zatiaľ iba nepriamym spôsobom. Tak odvracia ľudí od pravdy stále ďalej. Skrze svoje tajomstvá zjavuje ľuďom, že keďže veľký neviditeľný Otec Boh sa nezaoberá záležitosťami ľudí, ale zostáva pre nich tichým príbuzným, potom z toho vyplýva, že môže byť dobre uctievaný mlčaním. V skutočnosti to znamená ignorovať Ho tak, ako je len možné, ak nie celkom. Toto učenie sa tiež rozšírilo po celom svete a práve dnes môžete v Indii vidieť, že chrámov zasvätených veľkému stvoriteľovi, mlčiacemu bohu, je nápadne málo.
548 (185-3) Pretože nebolo nutné uctievať stvoriteľa - otca, bolo len prirodzené, že uctievanie sa obrátilo k “Matke a Dieťaťu”. V Egypte bola tá istá kombinácia matky a syna, nazvaná Isis a Osiris. V Indii to bola Isi a Išwara. (Všimnite si dokonca podobnosť mien.) V Ázii to bola Cybela a Deoius. V Ríme a Grécku to nasledovalo ich príklad. A v Číne. Nuž, predstavte si to prekvapenie nejakých rímsko-katolíckych misionárov, keď prišli do Číny a našli tam Madonu a dieťa so svetelnými lúčmi vyžarujúcimi z jeho hlavy. Ten obraz by mohol byť dobre zamenený s jedným z Vatikánu okrem rozdielov určitých výrazov tvárí.
549 (185-4) Teraz by bolo dobré, aby sme objavili tú pôvodnú matku a dieťa. Pôvodná bohyňa-matka v Babylone bola Semiramis, ktorú vo východných krajinách nazývali Rhea. Vo svojom náručí držala syna, ktorý, hoci bol dieťaťom, bol opisovaný ako veľký, silný, pekný a zvlášť očarujúci pre ženy. V Ezechielovi 8:14 ho nazvali Tammuzom. Medzi klasickými spisovateľmi bol nazývaný Bakchus. Pre Babylončanov to bol Ninus. To, čo vysvetľuje fakt, že je znázorňovaný ako dieťa v náručí, a predsa opísaný ako veľký a mocný muž, je to, že je známy ako “Manžel-Syn”. Jeden z jeho titulov bol “Manžel Matky”, a v Indii, kde sú títo dvaja nazvaní Išwara a Isi, je (ten manžel) predstavovaný ako dieťa na prsiach svojej vlastnej manželky.
550 (186-1) To, že tento Ninus je biblickým Nimrodom, môžeme potvrdiť porovnaním histórie s popisom v Genesis. Pompeius povedal, “Ninus, kráľ Asýrie, zmenil starodávny umiernený spôsob života túžbou všetko podmaniť. ON BOL PRVÝ, KTORÝ PROTI SVOJIM SUSEDOM VIEDOL VOJNU. Podmanil si všetky národy od Asýrie až po Líbyu, pretože títo ľudia nemali žiadnu vojenskú zručnosť.” Diodorus hovorí, “Ninus bol najstarší z asýrskych kráľov, o ktorom sa dejiny zmieňujú. Majúc bojovnú povahu, prísne trénoval mnoho mladých mužov vo vojenských zručnostiach. Podrobil si Babylonskú ríšu, keď ešte neexistovalo žiadne mesto Babylon.” Tak vidíme, že tento Ninus začal byť v Babylone veľkým, postavil Bábel a prevzal Asýriu, stanúc sa jej kráľom a potom pokračoval v pohlcovaní ďalších obrovských území, kde ľudia neboli skúsení vo vojne a žili umierneným spôsobom, ako to povedal Pompeius. No, v Genesis 10, hovoriac o kráľovstve Nimroda, hovorí, “Počiatok jeho kráľovstva bol Babylon a Erech, Achad a Chalne, v zemi Sineár. Z tej zeme vyšiel Assúr a vystavil Ninive, a Chále a tak ďalej.” Ale prekladatelia urobili chybu, keď prekladali Assúr ako podstatné meno, lebo je to sloveso a v chaldejštine znamená 'učiniť silným’. Tak to bol Nimrod, ktorý súc učinený silným (založil svoje kráľovstvo tým, že sformoval prvú armádu na svete, ktorú trénoval ťažkým výcvikom a skrze prísnosť poľovníctva), išiel so svojou silnou armádou za Sineár a podrobil si národy a postavil také mestá ako Ninive, ktoré bolo po ňom pomenované, lebo ešte dnes je veľká časť trosiek toho mesta nazývaná Nimroud!
551 (186-2) Keďže sme zistili, kto bol Ninus, je teraz potrebné zistiť, kto bol jeho otcom. Podľa dejín to bol Bél, zakladateľ Babylonu. (No, tu je potrebné poznamenať, že Bél ho založil v tom zmysle, že celé toto hnutie začal, ale bol to syn Ninus, ktorý ho upevnil a bol jeho prvým kráľom atď.) Ale podľa Písma bol otec Nimroda Kúš: “Splodil tiež Kúš Nimroda.” Nielen, že toto je tak, ale nachádzame, že Chám splodil Kúša. No, v egyptskej kultúre bol Bél nazývaný Hermes a Hermes znamená, “SYN CHAMA”. Podľa histórie bol Hermes veľkým prorokom modloslužby. Bol vykladačom bohov. Ďalšie meno, ktorým bol nazývaný, je Merkúr. (Čítajte Skutky 14:11-12.)
552 (187-1) Hyginus hovorí o tom bohu, ktorý bol známy ako Bél, Hermes, Merkúr atď., toto: “Mnoho vekov žili ľudia pod panstvom Joveho (nie rímsky Jove, ale Jehova Hebrejov, ktorý predchádzal rímsku históriu) bez miest, bez zákonov, a všetci hovorili jednou rečou. Ale po tom, čo Merkúr (Bél, Kúš) vyložil reči ľudí (odkiaľ je vykladač nazvaný hermeneut), tak tá istá osoba rozdelila národy. Potom začala nezhoda.” Z tohoto vidíme, že Bél alebo Kúš, otec Nimroda, bol pôvodne vodcom, ktorý ľudí viedol preč od toho pravého Boha, a ako “vykladač bohov” podnecoval ľudí, aby prijali inú formu náboženstva. Povzbudzoval ich, aby pokračovali s vežou, ktorú vlastne staval jeho syn. Toto povzbudenie je to, čo prinieslo zmätenie a rozdelenie ľudí, teda on bol oboje, “vykladač a zmätkár”.
553 (187-2) Kúš bol teda otcom mnohobožského systému, a keď boli ľudia zbožňovaní ľuďmi, stal sa, samozrejme, otcom bohov. No, Kúš bol nazývaný Bélom. A Bél bol v rímskej mytológii Janus. Bol znázorňovaný s dvomi tvárami a niesol kyjak, ktorým miatol a “rozháňal” ľudí. Ovidius píše, že Janus o sebe povedal, “Starovekí ma nazývali Chaos.” Tak nachádzame, že Kúš z Biblie, pôvodný rebel proti jednobožstvu, bol medzi starovekými ľuďmi nazývaný Bél, Bélus, Hermes, Janus atď. Mal v úmysle prinášať ľuďom zjavenia a výklady od bohov. Činiac tak, spôsobil, že Boží hnev tých ľudí rozprášil, prinesúc rozdelenie a zmätok.
554 (187-3) No, až doteraz sme sledovali, odkiaľ prišlo mnohobožstvo alebo uctievanie mnohých bohov. Ale všimli ste si, že sme našli aj zmienku o mužovi menom Kúš, ktorému bol daný titul “otec bohov”? Všimli ste si tu tú starú tému starovekých mytológií, že bohovia sa stotožňujú s ľuďmi? Odtiaľ pochádza uctievanie predkov. Tak môžeme len skúmať históriu, aby sme odhalili uctievanie predkov. Nuž, bolo odhalené, že Kúš zaviedol trojbožské uctievanie otca, syna a ducha. Traja bohovia, ktorí boli všetci rovnocenní. Ale on vedel o príchode semena ženy, tak do obrazu musela vojsť žena a jej semeno. Toto sa stalo, keď Nimrod zomrel. Jeho manželka Semiramis ho zbožštila a učinila sa tak matkou syna a taktiež matkou bohov. (Práve tak, ako rímska cirkev zbožštila Máriu. Tvrdia, že bola bez hriechu a Matkou Božou.) Ona (Semiramis) nazvala Nimroda “Zeroašta”, čo znamená “zasľúbené semeno ženy”.
555 (188-1) Netrvalo to ale dlho, a žena začala priťahovať viac pozornosti než syn a čoskoro bola tou, ktorá bola vyobrazená, ako šliape hada pod svojimi nohami. Nazvali ju “kráľovnou nebies” a učinili ju božskou. Tak ako dnes, keď bola Mária, matka Ježiša, vyzdvihnutá k nesmrteľnosti, a práve teraz, v septembri 1964, sa vatikánsky koncil pokúša udeliť jej vlastnosť, ktorú nemá, pretože by ju radi nazvali “Mária Prostrednica”, “Mária-Matka všetkých veriacich” alebo “Matka Cirkvi”. Ak kedy bolo v nejakom náboženstve babylonské uctievanie predkov, potom je to náboženstvo rímskej cirkvi.
556 (188-2) Nielenže v Babylone vzniklo uctievanie predkov, ale takisto aj uctievanie prírody. Bolo to v Babylone, kde boli bohovia stotožňovaní so slnkom a mesiacom atď. Hlavným objektom v prírode bolo slnko, ktoré dáva teplo a svetlo a človeku sa javí ako ohnivá guľa na nebi. Tak hlavným bohom bol boh slnka, ktorého nazývali Bál. Často bolo slnko znázorňované ako kruh plameňa a čoskoro sa okolo toho plameňa objavil had. Netrvalo to dlho, a had sa stal symbolom slnka, a bol preto uctievaný. Tak bola žiadosť satanovho srdca plne vyzretá. Bol uctievaný ako Boh. Jeho trón bol upevnený. Jeho otroci sa mu klaňali. Tam v Pergame bol uctievaný vo forme živého hada. Strom Poznania dobrého a zlého, teraz symbolizovaný vo forme živého hada, nezviedol len Evu, ale i väčšinu ľudstva.
557 (188-3) Ale ako sa Pergam stal sídlom satanovým, keď sídlom bol Babylon? Odpoveď je opäť v histórii. Keď Babylon podľahol Médom a Peržanom, kňaz-kráľ Attalus utiekol z mesta a išiel so svojimi kňazmi a posvätnými tajomstvami do Pergamu. Tam zriadil svoje kráľovstvo mimo rímskej ríše a prospieval pod diablovou opaterou.
558 (188-4) Toto bolo veľmi krátke zhrnutie histórie babylonského náboženstva a jeho príchodu do Pergamu. Mnoho otázok nepochybne zostane nezodpovedaných a iste by sa dalo ešte mnoho povedať k nášmu poučeniu, ale ten úmysel nebol, aby to bolo štúdium histórie, ale skôr aby to bola pomoc pri štúdiu Slova.