5. kapitola, PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEK
ODMENY
621 (208-4) Zjavenie 2:17: “Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí sborom! Tomu, kto víťazí, dám mu jesť zo skrytej manny a dám mu biely kamienok a na kamienku [angl. “v” - pozn. prekl.] napísané nové meno, ktorého nevie nikto, iba ten, kto ho berie.”
622 (208-4) Každé posolstvo v každom veku podáva pre veriaceho nejaký podnet, povzbudzuje ho do toho, aby sa stal premožiteľom, a aby tým bol od Pána odmenený. V tomto veku Duch zasľubuje skrytú mannu a nové meno, napísané v bielom kamienku.
623 (209-2-3) No, keďže každé z týchto posolstiev je smerované k 'anjelovi’ (ľudskému poslovi), je jeho losom veľmi veľká zodpovednosť, ako i ohromné privilégium. Týmto mužom Boh dáva zvláštne zasľúbenia, ako v prípade dvanástich apoštolov sediacich na dvanástich trónoch, súdiac dvanásť pokolení Izraela. Potom si spomeňte, že Pavol dostal zvláštne zasľúbenie, a síce, že predstaví Ježišovi ľud nevesty vo svojom dni, 2. Korinťanom 11:2: “Lebo horlím za vás horlivosťou Božou, lebo som si vás zasnúbil jednému mužovi, aby som vás predstavil a oddal ako čistú pannu Kristovi.” Tak to bude s každým poslom, ktorý bol verný Slovu na svoju hodinu a svoj vek. Tak to bude i v tom poslednom dni. Bude to tá istá zvláštna odmena, aká bola daná Pavlovi. Myslím, že väčšina z vás si spomína, ako som povedal, že som sa vždy obával umrieť, zo strachu, že budem musieť stretnúť Pána a On so mnou nebude spokojný, nakoľko som Ho mnohokrát sklamal. Nuž, premýšľal som o tom jedného rána, keď som ležal v posteli, a zrazu som bol prenesený do veľmi zvláštneho videnia. Hovorím, že to bolo zvláštne, pretože som mal tisíce videní, a ani raz sa mi nezdalo, že by som bol opustil svoje telo. Ale tu som bol vzatý hore, a pozrel som sa späť, aby som videl svoju ženu, a videl som svoje telo ležať vedľa nej. Potom som sa ocitol na najkrajšom mieste, aké som kedy videl. Bol to raj. Videl som zástupy najkrajších a najšťastnejších ľudí, akých som kedy videl. Všetci vyzerali tak mlado, okolo 18 až 21 rokov. Nebolo tam medzi nimi žiadnych šedín alebo vrások alebo nejakej vady. Všetky mladé ženy mali vlasy dolu až po pás a mladí muži boli tak pekní a mocní. Ó, ako ma vítali. Objímali ma a nazývali ma svojím milovaným bratom a neustále mi hovorili, akí sú šťastní, že ma vidia. Keď som sa divil, kto všetci tí ľudia sú, jeden vedľa mňa povedal, “Sú to tvoji ľudia.”
Bol som tak prekvapený, že som sa opýtal, “Sú všetci títo Branhamovci?” Povedal, “Nie, to sú tvoji obrátení.” Potom ukázal na jednu dámu a povedal, “Vidíš tú mladú dámu, ktorú si pred chvíľou obdivoval. Mala 90 rokov, keď si ju získal pre Pána.” Povedal som, “Ó, a keď pomyslím, že tohoto som sa bál.” Ten muž povedal, “Odpočívame tu a čakáme na príchod Pána.” Odpovedal som, “Chcem Ho vidieť.” Povedal, “Teraz Ho ešte nemôžeš vidieť, ale On čoskoro príde, a keď príde, príde najprv k tebe a ty budeš súdený podľa Evanjelia, ktoré si kázal, a my budeme tvoji poddaní.” Povedal som, “Myslíš tým, že som za všetkých týchto tu zodpovedný?” Povedal, “Za každého jedného. Narodil si sa ako vodca.” Opýtal som sa ho, “Bude každý zodpovedný? Ako to bude so svätým Pavlom?” Odpovedal mi, “On bude zodpovedný za svoj deň.” “Dobre,” povedal som, “kázal som to isté Evanjelium, ktoré kázal Pavol.” A ten zástup zvolal, “Na tom odpočívame.”624 (210-1) Áno, poznávam, že Boh dá zvláštnu odmenu Svojim poslom, ktorí verne plnili zodpovednosť, ktorú na nich zložil. Ak prijali zjavenie Slova pre ten vek a verne kázali v ich dni a žili to, čo kázali, dostanú veľkú odmenu.
625 (210-2) Teraz sa s touto myšlienkou v mysli znovu pozrite na ten verš. “Dám mu jesť zo skrytej manny.” My všetci vieme, že manna bol anjelský pokrm; bolo to to, čo Boh zoslal na trávu pre Izrael v dobe ich putovania. Bol to dokonalý pokrm. Bolo udivujúce, ako ich tie malé guľôčky potravy udržiavali v dokonalom zdraví. Nikto neochorel. Bolo to všetko, čo potrebovali. Keď bola zhotovená archa, vložili do nej trochu tej manny. Potom bola archa vložená za oponu a iba veľkňaz sa mohol opovážiť priblížiť sa k nej, a vtedy musel mať obetnú krv. Chlieb z neba symbolizovaný mannou zostúpil jedného dňa z neba a stal sa Životom pre všetkých, ktorí v Neho uverili. Povedal, “Ja som chlieb života. Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, ak bude niekto jesť z tohoto chleba, bude žiť na veky.” Keď odišiel, zanechal nám Svoje Slovo, “Človek nebude žiť len na samom chlebe, ale na každom Slove, ktoré vychádza z úst Božích.”
626 (210-3) Jeho Slovo bolo chlieb. Bola to dokonalá manna, z ktorej, ak niekto žije, nikdy nezomrie. Ale hneď po smrti otcov sa zdalo, že už nikto nepoznal presnú pravdu, a zakrátko to vyzeralo, že táto manna zostala pred ľuďmi skrytá. Ale v každom veku začal Boh navracať skrze zjavenie to, čo bolo skryté až dovtedy, kým v tomto poslednom dni podľa Zjavenia 10:7 nepríde prorok a zjaví všetky tieto tajomstvá a potom príde Pán. No, povedal som, že v každom veku poslovia prijali skrytú pravdu. Ale oni ju neprijali len pre seba. Ale je to ako vtedy, keď boli učeníci požiadaní, aby nasýtili zástupy bochníkmi a rybami. Ježiš im dal rozlomený pokrm, ale oni ho zasa dávali ľudu. Boh dáva Svoju skrytú mannu premožiteľovi. Nemôže to byť inak. Neotvoril by svoje poklady tým, ktorí zavrhujú to, čo je už zjavené.
627 (211-1) Čo som hovoril o poslovi každého veku, ktorý prijal od Boha niečo z pôvodnej pravdy Letníc, je znázornené v Starom zákone, kde bol Mojžiš poverený vziať tri a pol litra [jeden omer - pozn. prekl.] manny a vložiť ju do zlatej nádoby za oponu svätyne svätých. Tam mohol vojsť veľkňaz každej generácie s obetovanou krvou. Potom mohol vziať malú porciu z tejto manny (lebo sa neskazila), ktorá bola časťou tej pôvodnej, a zjesť ju. No, v každom veku posol Pánov pre ten vek prijal zjavenie Božie pre to určité obdobie. Keď bol raz posol osvietený pravdou, priniesol tú pravdu ľudu. A tí, ktorých uši boli Duchom otvorené, tú pravdu počuli, verili jej a žili podľa nej.
628 (211-2) Takže, je tu tiež myšlienka o budúcom podieľaní sa na skrytej manne. Myslím, že to bude večná účasť na zjavení Ježiša Krista v tých večných vekoch, ktoré majú prísť. Ako inak by sme mohli začať poznávať tie nevyspytateľné bohatstvá Jeho vlastnej Bytosti? Všetko to, čo sme túžili poznať, všetky naše nezodpovedané otázky, všetko to bude zjavené. Bude to Kristus, ktorý je naším životom, od ktorého to prijmeme. Ó, niekedy si myslíme, že tu dolu o Ňom a o Jeho Slove niečo vieme, a je to tak dobré, že sa radujeme; ale jedného dňa, keď bude naše telo premenené, to Slovo a On sa stanú tým, o čom sme nikdy ani nesnívali, že by bolo možné.
629 (211-3) Hovorí sa tu tiež, že On dá premožiteľovi biely kamienok a v (nie na) kamienku nové meno, ktoré pozná len ten vlastník. No, tá myšlienka nového mena je známa. Abram bol zmenený na Abraháma, Saraj na Sáru, Jákob na Izraela, Šimon na Petra a Saul na Pavla. Tieto mená buď priniesli zmenu alebo boli dané v dôsledku zmeny. Bolo to až vtedy, keď boli Abramovi a Saraj Pánom zmenené mená, že boli pripravení prijať prichádzajúceho syna. V Jákobovom prípade on musel premôcť a potom bol nazvaný kniežaťom. V prípade Šimona a Saula nastala zmena, keď prijali Pána. A dnes každý z nás, pravdivých veriacich, musel mať zmenu v mene. Sme Kresťanmi. Je to spoločné meno pre nás všetkých. Ale jedného dňa budeme mať ďalšiu zmenu; s istotou dostaneme nové meno. Kľudne by to mohlo byť tak, že to meno bolo naše pravé a pôvodné meno zapísané v Baránkovej Knihe Života od založenia sveta. On pozná to meno, ale my nie. Jedného dňa z Jeho ľúbej vôle ho budeme poznať tiež.
630 (212-1) Biely kamienok. Aké prekrásne. Tu je ďalší obraz svätého, ktorý za svoje skúšky na zemi získava odmenu z ruky Božej. Viete, že po Konštantínovi bola falošná cirkev schopná siahnuť svojou rukou do štátnej pokladnice a zriadiť tak krásne budovy plné nádherných sôch. Tieto sochy vyrobené z bieleho mramoru boli vlastne rímskymi modlami premenovanými na svätých. Kostoly a ich zariadenia boli obzvlášť krásne, tak, ako to ešte dodnes môžeme vidieť. Ale Boh s nimi nebol. Kde bol Boh? Bol so Svojimi svätými v nejakom malom domove alebo v jaskyni alebo v nejakej divokej horskej oblasti, kam sa ukryli pred členmi falošnej cirkvi. Nemali krásne budovy, spevácke zbory v rúchach, kvalitné oblečenie a iné svetské atrakcie. Ale teraz v tomto zvláštnom zasľúbení pravým veriacim všetkých vekov Boh vyhlásil, že im dá odmeny veľkej krásy a večného trvania. Nech sa tí bohatí dívajú dolu na tých chudobných. Nech dávajú veľké sumy cirkvi, ktorá môže potom darcov poctiť zriadením mramorového pomníka alebo nejakej sochy verejne vystavenej na ich počesť, aby mohli všetci tlieskať. Jedného dňa Ten Boh, ktorý vidí a vie všetko, ešte raz pochváli vdovu za to, že dala svoje všetko, hoci by to boli len dva groše, a On Sám ju odmení pokladmi neba.
631 (212-2) Áno, skrytá manna a nové meno v bielom kamienku. Aký dobrý je ku nám Pán, že nás tak nádherne odmieňa, a my sme takí nehodní. Ó, chcem byť v každom čase pripravený konať Jeho vôľu a zhromaždiť si poklady v nebi.