6. kapitola, TYATÍRSKY CIRKEVNÝ VEK
TYATÍRSKY CIRKEVNÝ VEK
632 (213-1) Zjavenie 2:18-29: “A anjelovi sboru v Tyatíroch napíš: Toto hovorí Syn Boží, ktorý má svoje oči jako plameň ohňa a ktorého nohy sú podobné mosadzi: Znám tvoje skutky aj tvoju lásku, aj službu, aj vernosť, aj trpezlivosť, aj tvoje skutky, aj tie posledné, ktorých je viac ako prvých. Ale mám niečo málo proti tebe: že necháš ženu Jezábeľ, ktorá hovorí o sebe, že je prorokyňou, učiť a zvádzať mojich sluhov, aby smilnili a jedli obetované modlám. A dal som jej čas, aby učinila pokánie zo svojho smilstva, ale neučinila pokánia. Hľa, ja ju hodím na ležisko i tých, ktorí cudzoložia s ňou, do veľkého súženia, keď neučinia pokánia zo svojich skutkov. I jej deti pobijem smrťou a zvedia všetky sbory, že ja som, ktorý spytujem ľadviny a srdcia, a dám vám jednému každému podľa vašich skutkov. Ale vám hovorím aj ostatným v Tyatíroch, všetkým, ktorí nemajú toho učenia a ktorí nepoznali hlbín satanových, ako hovoria: Nevzkladám na vás iného bremena. Avšak čo máte, držte, dokiaľ neprijdem. A tomu, kto víťazí a kto ostríha až do konca moje skutky, tomu dám moc nad pohanmi - a bude ich pásť železným prútom; ako hrnčiarske nádoby budú roztrieskaní - jako som i ja prijal od svojho Otca, a dám mu rannú hviezdu. Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí sborom!”