6. kapitola, TYATÍRSKY CIRKEVNÝ VEK
POZDRAV
651 (220-1) Zjavenie 2:18: “Toto hovorí Syn Boží, ktorý má svoje oči jako plameň ohňa a ktorého nohy sú podobné mosadzi.”
652 (220-1) Zjavenie Božstva do Tyatírskeho veku je to, že Ježiš je Syn Boží. Vo dňoch Svojho tela bol známy ako Syn Človeka. Ale odteraz Ho už viac nepoznáme podľa tela. Nie je to už viac Syn Človeka, ten Veľký Prorok, ktorý Sám v Sebe spolu zjednocuje všetky proroctvá. Jednorodený je späť v lone Otcovom. Teraz Ho poznáme podľa moci vzkriesenia. Je vzkriesený a vzal na Seba Svoju veľkú moc a je nad všetkým a ponad všetko na chválu Svojej vlastnej slávy. Svoju slávu si nebude deliť s nikým iným. Svoje vodcovstvo nad cirkvou neodovzdá žiadnemu človeku.
653 (220-3) Díva sa dolu na Tyatíru a vidí tu v tom meste a v tom štvrtom veku, že česť, ktorá patrí jedine Jemu, je udelená niekomu inému. Jeho oči planú ohňom hnevu a súdu, keď vidí, že Apollo je uctievaný ako Syn Boží, keď On jediný je tým Jednorodeným od Otca. Aký strašný musí byť Jeho súd nad náboženstvom Tyatírskeho veku, v ktorom členovia cirkvi, podobne, ako pohanskí ctitelia syna božieho (Apolla, syna Dia) vyvyšujú ľudského vládcu k zbožňovaniu, súc podporovaní štátnou mocou. Lebo to je presne to, čo On videl. Rímsko-katolícka cirkev, plne ponorená do uctievania modiel, založená na obradoch boha slnka (Apolla), vyzdvihla človeka do samotného božstva (pápež) skrze manželstvo cirkvi so štátom. Lebo Tomáš Akvinský a Alverus Pelagius formulovali a dosvedčili, že: “Zdá sa, že pápež je pre tých, ktorí ho pozorujú duchovným zrakom, nie človekom, ale Bohom. Jeho autorite nie sú položené žiadne hranice. Môže prehlásiť za správne, čo chce, a môže komukoľvek vziať jeho právo, ak to považuje za vhodné. Pochybovanie o tejto univerzálnej moci vedie k vylúčeniu zo spasenia. Veľkými nepriateľmi cirkvi sú sektári, ktorí nebudú niesť jarmo pravej poslušnosti.”
654 (220-4) “Jeden je prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek, Kristus Ježiš (Syn Boží).” 1. Timoteovi 2:5. Ale pápež Ríma to Slovo zmenil. Urobil z toho, “jeden prostredník medzi Bohom a človekom (nie ľuďmi).” Tak teraz on robí prostredníka medzi prostredníkom a ľuďmi. Ale neexistuje žiaden iný prostredník okrem Syna. Pápež prehlasuje spasenie skrze cirkev Ríma. Ale nie je žiadneho spasenia okrem skrze Syna Božieho. Niet divu, že oči planú ohnivým súdom. Niet divu, že nohy sú ako výborná mosadz, keď On stojí hotový, aby tie bezbožné kráľovstvá tohoto sveta rozšliapal na prach. Vďaka Bohu za tie silné nohy z mosadze. Prešli za nás súdom. Teraz sú naším základom, lebo to, čo nám vydobyl, je naše. Stojíme stotožnení v Ňom, v Ježišovi, Synovi Božom.
655 (221-1) Bolo to v tomto veku, kedy sme boli svedkami vzostupu mohamedánstva, ktoré poprelo Syna Božieho a stanovilo smrť všetkým, ktorí sa nazývali Kresťanmi.
656 (221-2) Bolo to takisto v tomto veku, keď falošná cirkev poprela prvé prikázanie Všemohúceho Boha a rýchlo zahájila zrušenie druhého prikázania, lebo na miesto Ježiša Krista posadila svojho pápeža a zaviedla a vnútila pohanskú modloslužbu do takej miery, že to znamenalo smrť pre tých, ktorí odmietli umiestnenie ikon v cirkvi (kostole). Len za vlády cisárovnej Teodory bolo od roku 842 do roku 867 usmrtených vyše 100 000 svätých, pretože označili obrazy za bezcenné.
657 (221-3) Tento vek musí istotne činiť pokánie alebo všetko stratiť. Tam stojí Pán slávy, Boh, samotný Boh - Jeho Slovo bolo odvrhnuté, Jeho Osoba odmietnutá, ale ľudské ruky a ľudské srdcia Ho nemôžu zosadiť. Nech Ho popierajú, On zostáva verný. “Neboj sa, malé stádečko, lebo vášmu Otcovi sa zaľúbilo dať vám kráľovstvo. A opäť prídem s nohami z mosadze a s planúcimi očami a odplatím im, súd je Môj, Ja odplatím,” hovorí Pán.