7. kapitola, SARDSKÝ CIRKEVNÝ VEK
ODSÚDENIE
762 (252-2) Zjavenie 3:1b: “Znám tvoje skutky, že máš meno, že žiješ a si mŕtvy.” Zjavenie 3:2b: “Lebo som nenašiel tvojich skutkov úplných pred svojím Bohom.” Tu je skutočne veľmi zvláštna vec. Až doteraz v každom veku Duch najprv chválil tých pravých veriacich a potom odsudzoval tú nepravú révu. Ale v tomto období je taká zjavná bezohľadná nevšímavosť Pána a Jeho Slova, že celé posolstvo k tomuto piatemu veku znie ako odsúdenie.
763 (253-1) “Znám tvoje skutky.” Čo boli tie skutky, ktoré prišli pred Pána a vyvolali Jeho odpor? No, vy viete, že každý vek čiastočne prechádza do nasledujúceho veku, a tým tiež máme pokračovanie skutkov štvrtého veku v piatom. Toto sú tie skutky, ktoré sú vám už známe:
1. Vedenie Ducha Svätého bolo nahradené ľudskou hierarchiou.
2. Čisté Slovo Božie a z neho slobodne plynúci úžitok pre všetkých ľudí bolo zosadené pre ustanovenia, dogmy, cirkevné rády atď. 3. Uctievanie v Duchu a dary Ducha a všetko to, čo patrí k pravému spoločenstvu obecenstva svätých, bolo odhodené nabok kvôli liturgii a doslovnému uctievaniu modiel, pohanským sviatkom atď. 4. Máriin kult sa dožadoval stále väčšieho miesta v kresťanskej bohoslužbe, až si ona skutočne prisvojila miesto v Božstve a Syn bol zo Svojho vznešeného postavenia nad všetkými zosadený a podriadený mužovi nazvanému pápež, ktorý sám seba označil za zástupcu Krista.764 (253-2) Tí, ktorí bojovali proti tejto strašnej antikristovskej cirkvi, boli zničení. Tí, ktorí v nej zostali, sa stali figúrkami cirkvi, či to boli sedliaci, alebo králi. Ich životy nepatrili viac im a nepatrili ani Kristovi. Ale oni patrili telom, dušou a duchom cirkvi Ríma. Hovorili o krvi Kristovej, a predsa za svoje spasenie platili peniazmi a kupovali si odpustenie hriechov zlatom alebo predpísaným pokáním. Tí majetnejší z nich sa ocitli v šťastnej situácii, keď im pápež Leo X. dovolil, aby si kúpili odpustky za svoje hriechy, ktorých sa ešte nedopustili, takže mohli s ľahkým svedomím plánovať svoje hrozné činy a vykonávať ich s tou istotou, že im pápež ich hriechy už odpustil. Slovo Božie bolo od nich držané ďaleko, tak kto teda mohol poznať pravdu? Pretože pravda prichádza jedine zo Slova, ľudia boli držaní vo väzení Rímskej Cirkvi a očakávali svoju smrť a po smrti súd. Ale tá veľká neviestka spitá krvou mučeníkov, ktorá ani jednou myšlienkou nepomýšľala na súd, ďalej vykonávala surové zabíjanie ľudí, obojako, duchovnou i telesnou smrťou.
765 (253-3) Koncom štvrtého veku, ktorý by mohol byť takisto počiatkom piateho, invázia Turkov na Konštantinopol poslala zbehlých učencov s gréckymi rukopismi z Východu na Západ. Čistota Slova a učenie pravých veriacich bolo týmto spôsobom rozšírené. Nesmierny význam spočíval nielen v týchto skvelých učiteľoch, ale i vo vynáleze toho, čo sa stalo základom modernej tlače, a tým uľahčili výrobu kníh. Z tohoto dôvodu mohol byť tiež ukojený veľký hlad a dopyt po Biblii. Boh dal povstať mnohým mocným mužom, z ktorých jedným bol Luther. Kalvín a Zwingli boli ďalšie dve významné osobnosti a vedľa nich bol ešte celý rad iných, ktorí nie sú tak dobre známi. Avšak, hoci toto všetko nebolo nadarmo, mocné dielo Božie bolo v skutočnosti brzdené práve týmito mužmi. A to pre jednu vec, a síce, že NEBOLI proti zväzku cirkvi so štátom dohodnutým na Nicejskom koncile, ale oni v skutočnosti toto spojenie ešte podporovali. Obhajoba Evanjelia štátom bola vítaná, hoci to nemalo žiadnu oporu v Slove. A i keď vidíme “hnev človeka chváliaci Boha” i v takých udalostiach, ako keď sa Henrich VIII. zastal reformácie a odmietol autoritu pápeža, bolo to napriek tomu ďaleko vzdialené od pravdy Letníc a ochrany všemohúceho Boha.
766 (254-1) I napriek ustavičnému Lutherovmu učeniu proti zasahovaniu do záležitostí miestnych cirkví zvonku, nebol schopný oslobodiť mysle ľudí od pojmov “Biskup, Arcibiskup” v cirkevnej vláde. Tak cirkev podnikla krok správnym smerom, avšak zostala naďalej spútaná a v krátkej dobe bola opäť zavretá v rovnakej cele, z akej sa pokúsila uniknúť.
767 (254-2) Stále ešte nebola dovŕšená miera ohavných činov. Luther nielenže zlým rozoznaním podnietil vojnu, v ktorej mnoho ľudí našlo smrť, ale i tí, ktorí boli okolo Zwingliho, prenasledovali zbožného doktora Hubmeyera a dostali ho do väzenia a, i keď ho neodovzdali na hranicu, sú v skutočnosti v značnej miere zodpovední za jeho smrť upálením. A ani Kalvín neurobil menej, lebo sa dožadoval uväznenia Servetusa, ktorý videl a učil jednotu Božstva. Štát potom tohoto brata vypočul a ku Kalvínovmu úžasu bol upálený na hranici.
768 (254-3) Ak kedy bola doba denominačnej horlivosti, potom to bolo v tejto tragickej dobe. Správy Komenského nám ukazujú mnoho z tejto éry. Komenský napísal knihu “JEDNO JE POTREBNÉ”. Prirovnáva svet k labyrintu a ukazuje, že cesta von z neho spočíva v opustení všetkého, čo nie je potrebné, a zvolenie toho jedného potrebného, Krista. Hovorí, že veľký počet učiteľov je príčinou mnohých siekt, pre ktoré už čoskoro nebudú žiadne mená. Každá cirkev považuje seba za tú pravú alebo aspoň za jej najčistejšiu, najpravdivejšiu časť, hoci jedna druhú s horkou nenávisťou prenasledujú. Nie je medzi nimi nádej na zmierenie, v nepriateľstve sa stretávajú s ešte nezmieriteľnejším nepriateľstvom. Z Biblie kujú svoje rozličné ustanovenia viery, tieto sú ich pevnosťami a ich ohradami, za ktorými sa skrývajú a bránia každému útoku. Nechcem povedať, že tieto vyznania viery, hoci vo väčšine prípadov musíme pripustiť, že je to tak, sú samé osebe zlé, avšak stanú sa nimi, pretože živia oheň nepriateľstva. Iba odstránením všetkých týchto vecí by bolo možné zahojiť rany cirkvi. “Tento labyrint siekt a rozličných vyznaní, ku ktorým ľudia patria; záľuba v diskutovaní... Čo tým bolo dosiahnuté? Bol niekedy urovnaný jediný spor učencov? Nikdy. Ich počet iba vzrastá. Satan je tým najväčším sofistom. Nikdy nebol v slovnom boji porazený. V bohoslužbách je obyčajne viac počuť ľudské slová ako Božie. Každý kecá tak, ako sa mu zaľúbi, alebo zabíja čas učenými výkladmi, aby boli vyvrátené názory ostatných. O znovuzrodení a o tom, ako musí byť človek pretvorený v obraz Krista, aby mohol byť účastný Božskej prirodzenosti (2. Petra 1:4), je zriedka niečo povedané. Z moci kľúčov, ktoré boli dané cirkvi, cirkev stratila takmer všetku moc na zviazanie, ostala iba moc na uvoľnenie... Sviatosti dané ako symbol jednoty, lásky a nášho života v Kristovi sa stali predmetom najhorkejších konfliktov, príčinou vzájomnej nenávisti a stredom sektárstva... Skrátka, kresťanstvo sa stalo labyrintom. Viera bola rozdelená na tisíce malých dielov a vy budete označený za heretika, ak niektorý z nich neuznáte... Čo môže pomôcť? Len to jedno, čo je tak potrebné - návrat ku Kristovi. Hľadenie na Krista ako na jediného vodcu a kráčať v Jeho stopách, odložiť všetky ostatné cesty nabok, až dosiahneme ten cieľ a dôjdeme do jednoty viery. (Efežanom 4:13). Tak, ako nebeský Majster postavil všetko na pôde Písma, tak by sme mali my opustiť všetky zvláštnosti našich špeciálnych vyznaní a uspokojiť sa so zjaveným Slovom Božím, ktoré patrí nám všetkým. S Bibliou v ruke by sme mali zvolať: Verím tomu, čo Boh v tejto knihe zjavil, budem poslušne plniť Jeho príkazy, dúfam v to, čo On zasľúbil. Kresťania, počujte: Existuje len jeden život, ale smrť k nám prichádza v tisícich podobách. Je iba jeden Kristus, ale je tisíce antikristov... Teda vieš, ó, kresťanstvo, čo je to jedno, čo je potrebné? Buď sa navrátiš späť ku Kristovi, alebo ideš v ústrety zničeniu rovnako ako antikrist. Ak si múdry a chceš žiť, nasleduj Vodcu života.
769 (256-1) Ale vy, kresťania, radujte sa, že ste boli uchvátení, ... počujte slová nášho Nebeského Vodcu: 'Poďte ku Mne.’ ... Odpovedzte jednohlasne: 'Tak, áno, ideme.’”
770 (256-2) Už som povedal, že táto éra prispela k prudkému vzostupu denominačného ducha. Ak niekedy bolo korintské stanovisko “Ja som Pavlov, ja Kéfašov” prejavené, tak to bolo teraz. Boli tu luteráni, husiti, Zwingliho skupina atď. Také rozdelenie tela bolo odsúdeniahodné. Boli živí podľa mena, boli však mŕtvi. Isteže, boli mŕtvi, zomreli v minúte, v ktorej sa zorganizovali. Veľké skupiny sa zorganizovali a sami sa spojili manželstvom so štátom. Tým sa to stalo, to bol ich koniec. Tu boli luteráni, ktorí kritizovali rímsku cirkev, vedeli o bezbožnosti politických a duchovných zväzkov. Avšak Luther, (ako keď bol Peter prevážený židmi), išiel vpred a urobil obhajcom viery štát namiesto Boha. Toto je tá prvá známa denominácia, ktorá vyšla z neviestky. Ale keď Luther zomrel, tak to netrvalo dlho a opäť mali hierarchiu, práve takú, z akej vyšli a proti ktorej bojovali. Toto hnutie Božie bolo už v druhej generácii späť pod krídlami svojej matky. Ona sa navrátila bez toho, že by o tom vôbec vedela. Postavila svoje vlastné meno nad to Jeho. Žili so svojím vlastným menom a všetky denominácie dnes robia to isté. Žijú svojím vlastným menom a nie menom Pána Ježiša Krista. To je celkom dobre vidieť, lebo každá cirkev sa pozná podľa toho, akým spôsobom uctieva Boha. Ale žiadna nie je známa mocou Božou. Tu je váš test. Bol by som tiež rád, keby ste si tu všimli, že táto éra nemala vo svojom strede divy a znamenia. Oni zamenili moc Božiu za moc štátu. Držali sa svojho vlastného mena, urobili si svoje mená veľké. Bol to ten starý duch, ktorý chce každého dostať do svojho stáda. Dnes chcú baptisti, aby k nim prišli metodisti a naopak, a metodisti sa snažia obrátiť k sebe presbyteriánov. A letniční ich chcú všetkých. Každý tvrdí, že toho ponúka najviac a poskytuje najväčšie nádeje - určitý druh dverí do neba alebo prinajmenšom cestu hojnejšieho vojdenia. Aké je to všetko tragické!
771 (256-3) Tento denominačný duch donútil všetky denominácie, aby spísali svoje predpisy, a aby učili svoje vyznania viery, aby si zriadili svoje úrady a cirkevné správy, a potom si každá jedna z nich privlastňuje právo, že ona a jedine ona hovorí za Boha, lebo je k tomu najlepšie spôsobilá. No, či toto nie je presne to, čo robí pápež a Rímsko-katolícka cirkev! Nachádzajú sa opäť priamo pri svojej matke, pobehlici, a nevedia o tom.
772 (257-1) Končiac s poznámkami k tomuto veršu, “Máš meno, že si živý, ale si mŕtvy,” vám nemôžem dosť jasne zdôrazniť, že tento vek, hoci priniesol reformáciu, bol Bohom najprísnejšie karhaný a nie chválený, lebo v tomto veku BOLO ZASIATE SEMENO DENOMINÁCIE, KTORÁ TO ZORGANIZOVALA ROVNO SPÄŤ K PROSTITÚTKE po tom, čo Boh otvoril dvere úniku. Keď nastalo hnutie mimo katolíckej cirkvi, ono ako celok nebolo čisto duchovné, ale viac politické. Väčšina ľudí bola za protestantizmus, pretože, ako som sa už zmienil, oni nenávideli rímsky systém politického a finančného otroctva. A tak miesto toho, aby to bolo veľké duchovné hnutie so všetkými znakmi vplyvu Ducha Svätého, ako keď Boh použil čisto duchovné prostriedky, aby dosiahol Svoje zámery z Letníc, v skutočnosti to bolo DIELO, V KTOROM ĽUDSKÝ HNEV CHVÁLIL BOHA. A výsledky sú zhodné s dejinami Izraela, keď opustili Egypt a putovali púšťou, a predsa nevošli do zeme Kanaán. Mnoho však bolo dosiahnuté v tom, že jarmo Ríma bolo čiastočne zlomené, a ľudia teraz mohli prijať Slovo Božie a vydať sa vplyvu Ducha bez strachu, pod ktorým kedysi boli. Toto otvorilo dvere veľkému misijnému veku, ktorý nasledoval.
773 (257-2) Tyatírska Jezábeľ vôbec nemala náladu vzdať sa svojej vlády nad ľuďmi, a tak vidíme, že jej dcéra Atália pozdvihuje hlavu v Sardskom veku v nádeji, že bude schopná udusiť pravé semeno svojimi schémami organizácie.