A toto, znajúc čas, že je už hodina, aby sme sa prebudili zo spánku a vstali, lebo teraz nám je bližšie spasenie, ako bolo vtedy, keď sme uverili. Noc pokročila, a deň sa priblížil. Složme tedy skutky temnosti a oblečme si zbrane svetla. Jako vodne choďme slušne, nie v obžerstvách a pijanstvách, nie v smilstvách a prostopašiach, nie v zvade a závisti. Ale si oblečte Pána Ježiša Krista a nepečujte o telo tak, aby sa v ňom zobúdzali zlé žiadosti. (Rimanom 13:11-14)
Čo sa stalo, keď prišiel Hitler do Francúzska? No, povedali, že na nejakú chvíľu ste kvôli lietadlám ani nemohli vidieť oblohu. Nemecký pochod. Vidíte, stáli tam, prechádzali, oslavovali víťazstvo. Keď Stalin prišiel do Ruska, na míle, každý tank bol kúsok za druhým, jednoducho zbombardovali Berlín, až tam nič nezostalo. To je celé. A keď išli, a títo nemeckí... Títo ruskí vojaci oslavovali, vošli takto do vnútra, viete, s tou smiešnou vecou, ktorú robia. Raz som to videl na obrázku v Londýne, ako vošli dnu, skutočnú fotku tej veci čo sa stala, vchádzali dnu, oslavovali. Ó!
Keď sme sa dopočuli, že vojna skončila, vykrikovali sme, hvízdali sme na píšťalách. Keď sa tí hrdinovia vracali naspäť, stretli sme ich tam hore. Oni vykrikovali; kričali. Môj bratranec tam bol, povedal, keď sa vracal späť, všetci starí... Tí veteráni, ktorí boli tak veľmi zjazvení, že sa nemohli dostať von z postele a tak ich jednoducho preniesli hore na palubu lode, keď prichádzali, aby videli, ako tam stojí socha slobody. Povedal, "Tí mohutní muži tam stáli, len plakali a takto sa zvalili, keď uzreli tú sochu slobody." Boli preč od domova štyri roky, bojovali, boli v šoku z boja a všetko možné. Ale vedeli, že manželka a miláčik a matka, otec a deti a všetko, čo milovali, bolo rovno za tou sochou slobody. Ona reprezentovala to, za čo bojovali. Ó, píšťaly hvízdali a v New Yorku sa začalo vykrikovať, to je celé, keď ich hrdinovia pochodovali dnu. To bude malá vec.
Raz po veľkej bitke jeden cisár povedal, "Chcem, aby sa môj najslávnejší bojovník viezol vedľa mňa na tejto veľkolepej oslave víťazstva nad naším nepriateľom." A všetci dôstojníci si vyzdobili chocholce a vyleštili štíty a pochodovali okolo, viete, takto ako skutoční vojaci. Po malej chvíli išiel okolo jeden dorezaný chlapík. Ó! Len sa troška pozrel hore a takto pokračoval. Cisár povedal, "Počkaj chvíľu. Počkaj chvíľu. Ty," nebol ani oblečený ako dôstojník, povedal, "poď sem." Povedal, "Kde si obdržal tie jazvy?"
Povedal, "Vonku na bojisku."
Povedal, "Vylez sem hore. Ty si ten človek, ktorého chcem mať posadeného vedľa seba." Prečo? On ukázal, že bol v boji.
Ó, Bože, maj zmilovanie nad človekom, ktorý si môže porezať ruku na plechovke od sardiniek a dostať uznanie. Ja chcem byť zjazvený z boja. Ako povedal Pavol, "Na svojom tele nosím jazvy Ježiša Krista." To je to, prečo chcem bojovať na bojisku.
Jedného dňa, keď príde náš veľkolepý Veliteľ, ktorý nás obrnil, ktorý nám dal Zbroj Božiu, Ducha Svätého; dal nám Svoje Slovo, aby sme s ním bojovali, stáli tam vonku; keď bude jazdiac prichádzať náš veľkolepý Veliteľ, chcem nastúpiť na voz a odísť s Ním domov. A vy? Potom, keď vezmem za ruku moju malú ženu, rozhliadnem sa tam a uvidím mojich bratov, ich manželky a ich deti, keď začneme kráčať cez tie raje Božie a Anjeli naplnia povetrie s hymnami, takto nad nami, hovoríte o oslave! A keď sa skončí boj, budeme nosiť korunu. Ó! Ó, vojaci kríža, dnes ráno, vytiahnite tú ruku viery a uchopte túto Zbraň.
W. M. Branham, Najväčší boj, ktorý bol kedy bojovaný, 62-0311