Chváľte Hospodina, vy zo zeme, veľryby a všetky priepasti, oheň a hrád, sneh i para, búrlivý vietor, ktorý vykonáva jeho slovo, vrchy a všetky brehy, ovocné stromy a všetky cedry, divá zver a všetky hovädá, plazy a okrídlené vtáctvo, kráľovia zeme a všetky národy, kniežatá a všetci sudcovia zeme, mládenci i panny, starci s deťmi. Nech chvália meno Hospodinovo, lebo jeho meno samo je vyvýšené, jeho veličenstvo nad zemou i nad nebesami. A vyvýšil roh svojho ľudu, chválu všetkých svojich svätých, synov Izraelových, ľud, blízky jemu. Hallelujah! (Žalm 148:7-14)
Čítali ste to mnohokrát, List Židom 6, „Bodľač a tŕnie. Dážď prichádza často na zem, aby ju zavlažoval, aby ju odial kvôli jej ovociu. Ale tŕnie a bodľač, ktoré sú blízke zavrhnutiu, ktorých koniec je, aby boli spálené, aby boli zhromaždené a spálené.“
Nevedel som z toho nič dostať. Pomyslel som si, „Tak, tŕnie a bodľač majú byť spálené, Boh vezme Svoju pšenicu do sýpky a tým je to vybavené.“ Povedal som, „Nič také na tom nevidím.“
Sedel som tam, díval sa naokolo a prišlo predo mňa videnie. A videl som svet, ako sa takto otáča, a bolo to celé zvalcované a pripravené, aby to bolo posiate. A prišiel muž v bielom rúchu, hlavu mal sklonenú a díval sa do vreca, kde mal semená, a išiel ďalej. A neviem, či si niektorí z vás pamätajú ten starý spôsob rozsievania, ako ste... Videl som svojho otca, ako to robil. Takto to rukou rozhodil a spadlo to na zem, takto tie semená spadli na zem. Tak tento muž takto sial semeno. A akonáhle prešiel, za ním začala vzchádzať pšenica.
No, akonáhle on zašiel za obzor zeme, videl som niečo čierne, čo tam začalo povstávať, niečo ako čierny mesiac. A pozrel som sa a prizrel sa bližšie, a bol to človek oblečený celý v čiernom, do čierneho. On sa tam takto vkrádal. A on mal vrece so semenami, akurát, že tam mal kúkoľ. A on to takto rozsieval medzi tú pšenicu, rozsieval takým istým spôsobom ako ten prvý a teraz tento. A za ním začali vzchádzať kúkoľ, bodliaky, tŕnie a všetko možné.
No, pomyslel som si, „To je hanebné, aby človek robil niečo takéto.“ V tom videní, ja som o tom nerozmýšľal, že je to podľa Písma. Rozumiete? A povedal som, „Ten človek seje ten kúkoľ na pšeničné pole tamtoho človeka.“ Potom sa skutočne oteplilo. Tá malá pšenica takto držala svoju hlávku a stonala, „Ach, ach, ach,“ takto, a len lapala po dychu. Ten malý kúkoľ mal takto svoju hlavu a robil, „Ach, ach, ach,“ a tiež žíznil po vode. A každý sa začal modliť o dážď.
Po nejakej chvíli sa priblížil veľký búrkový mrak a začalo silno pršať, a tak dážď zasiahol zem. A tá malá pšenica začala vyskakovať hore a dolu a kričať, „Haleluja, chvála Pánovi, haleluja, chvála Pánovi.“ A ten malý kúkoľ vykrikoval, „Chvála Pánovi,“ narovnal sa a do toho kúkoľa prišiel život tak isto ako do pšenice. A potom tam prišlo to Písmo, „Dážď padá na spravodlivých aj na nespravodlivých.“ A tam som to uchytil. Rozumiete? Toto je to, že ak osoba, ktorá sedí v zhromaždení, a duch môže na tú osobu spadnúť, a jednako vy viete, že oni sa mýlia, oni nežijú ten správny druh života, buďte opatrní, čo poviete o tom duchu, to môže byť Duch Svätý. Neposudzujte toho ducha podľa tej osoby. Tá osoba sa môže mýliť, ale teraz, či Biblia nehovorí, „Dážď padá na spravodlivých aj na nespravodlivých“? Či nepovedal Ježiš, že keď boli polia posiate, „Nechajte to všetko spolu rásť, kúkoľ a pšenicu spolu. Nesnažte sa ten kúkoľ vytrhať. Nesnažte sa ich súdiť, len ich nechajte spolu rásť. A v tom dni budú poslaní anjeli a oni zoberú preč všetok kúkoľ a spália ho a pšenica bude zhromaždená do sýpky“? Ale podľa ich ovocia ich spoznáte.
W. M. Branham, Neporozumený Boh, 61-0723E