Jonáš 4:2-3 » Modlil sa Hospodinovi a povedal: Prosím, ó, Hospodine, či nie je toto to, čo som hovoril, dokiaľ som ešte bol na svojej zemi? Preto som sa aj ponáhľal, aby som prv utiekol do Taršíša, lebo som vedel, že si ty silný Boh milosrdný a ľútostivý, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a ktorý ľutuješ zlého. A tak teraz, ó, Hospodine, vezmi, prosím, odo mňa moju dušu, lebo mi je lepšie zomrieť ako žiť.
Stál som nedávno pri svojom starom Kentuckom domove. Narodil som sa neďaleko odtiaľ, a svoju ruku som mal takto položenú na tom stole.
Na Štefana Fostera prišla inšpirácia, keď napísal, „Môj starý Kentucký dom.“ Videl som jeho fotografiu a anjela, ktorý sa ho podľa všetkého dotkol a odovzdal mu inšpiráciu, a tak ďalej. A potom, čo sprievodca odišiel, sedel som sám a premýšľal, „Pán Foster, vy ste to mali v hlave a nie vo svojom srdci.“ Pretože zakaždým, keď mal písať, dostával inšpiráciu, napísal pieseň, potom ho opustila a on išiel a opíjal sa. A viete, ako nakoniec ukončil svoj život? Potom, čo sa pozdvihol v inšpirácii a neskôr ho opustila, zavolal sluhu, vzal britvu a spáchal samovraždu; taký bol koniec Štefana Fostera. Premýšľal som o Williamovi Cowperovi (počuli ste o ňom), napísal tú slávnu pieseň:
Je prameň naplnený krvou, plynúci zo žíl Emanuela. Keď sa hriešnici do toho prúdu ponoria, zbavia sa všetkých škvŕn a vín.
Pred dvomi alebo tromi rokmi som stál pri jeho hrobe v Anglicku a čítal jeho históriu. A William Cowper bol považovaný za neurotika. Potom, čo napísal tú pieseň, ktorú písal pod inšpiráciou – a keď ho tá inšpirácia opustila, objednal si drožku, snažil sa nájsť rieku a spáchať samovraždu. Nemal poňatia o tom, kde je, čo robí, nič. Vidíte? On bol mimo. Takí sú básnici.
Pozrite sa na prorokov. Sledujte Jonáša, ako cestou do Ninive nasadol na loď do Taršíša, neposlúchol Boha, bol vyhodený z lode, zhltla ho veľryba, a tak bol privedený naspäť do Ninive, kde vyslovil svoje proroctvo. To mesto bolo veľké ako Saint Louis v Missouri, malo cez milión obyvateľov. Niektorí z nich nerozpoznali pravú ruku od ľavej. Ale ten prorok chodil ulicami a tak hlasno vyvolával svoje proroctvo, že ľudia činili pokánie tak, že zahaľovali vrecovinou aj svoje zvieratá.
A keď ho potom tá inšpirácia opustila, sadol si pod tekvicovým stromom a modlil sa ku Bohu, aby ho zbavil života. Je to pravda? Vidíte, vy to nechápete. On bol niekde mimo. Dokiaľ bol pod inšpiráciou, bolo to v poriadku, ale keď ho opustila, potom čo?
Nie je treba snažiť sa to vysvetľovať. Taký je jednoducho sám život. Rozumiete? Keď ste v tom alebo ste sa už z toho dostali von, nie je to také zlé, ale ide o ten prechod medzi tým. Neviete, kde ste a čo robíte. O čom to hovorí? Je tu reč o tom, brat – tam za riekou je kraj.
W. M. Branham, Viera, ktorá raz bola darovaná svätým, 53-1129A
Dnes čítaj: 1.Kráľovská 10; Príslovie 13; Jonáš 4; Jakub 5.