2. Paralipomenon 33:11-13 » Preto doviedol na nich Hospodin veliteľov vojska assýrskeho kráľa, ktorí jali Manassesa na tŕne a poviažuc ho dvoma medenými reťazami odviedli ho do Babylona. No, keď bol sovrený, ponižoval sa a krotil tvár Hospodina, svojho Boha, a veľmi sa koril pred Bohom svojich otcov. A modlil sa mu. A Bôh sa mu dal uprosiť a vyslyšal jeho pokornú prosbu a doviedol ho zpät do Jeruzalema do jeho kráľovstva. A tak poznal Manasses, že on, Hospodin, je Bohom.Nedávno tu v Chicagu chcela skupina Plného Evanjelia usporiadať evanjelizáciu. A tak sa vydali do istej veľkej biblickej školy a pozvali jedného veľkého intelektuálneho rečníka. Bolo to oznámené po celom meste – o tom veľkom kazateľovi z tej veľkej školy, ktorý sa volal tak a tak. Priatelia, on mal všetky tituly pred a za svojím menom, a oni si mysleli, že on bude ten pravý. A keď sa zhromaždili zástupy, aby počuli toho človeka, on vstal zo stoličky v zadnej časti budovy, oblečený v obleku, v košeli so stojatým golierom a s vypracovaným kázaním pod pazuchou – vošiel za kazateľňu a rozložil si to na nej. A to kázanie bolo, priatelia, znamenité. Nikto by nemohol proti tomu kázaniu povedať jediné zlé slovo. Ono bolo dokonalé. Vyjadroval sa čistou gramatikou. Jeho pohybovanie sa a vystupovanie za kazateľňou bolo dokonalé. Nekoktal, ani neslinil, ako to robí väčšina z nás. Ale predniesol svoje kázanie, používajúc najlepšiu výslovnosť. Pomyslel si, „V tej skupine nevyštudovaných ľudí – ja tam vojdem za kazateľňu a ukážem im, čo je to byť skutočným kazateľom.“ A tak vošiel za kazateľňu s vypnutou hruďou, pyšný a predniesol svoje kázanie. Ale zistil, že ono nebolo vhodné pre takýchto ľudí. Prechádzalo im to ponad hlavy. Používal také veľké, nafúkané a neprirodzené slová, že oni tomu vôbec nerozumeli. A tak po chvíli, keď videl, že sa mýlil, vzal si svoje papiere a strčil si ich pod pazuchu. Odišiel spoza kazateľne s padnutými ramenami, zvesenou hlavou, podlamujúci sa v kolenách, zhrbený a pokorený si ťažko sadol. A bol tam jeden starší svätý – sedel vzadu, rozhliadol sa dookola, dotkol sa iného brata a povedal, „Keď by bol išiel za kazateľňu tak, ako od nej odchádzal, tak by odchádzal tak, ako za ňu vychádzal.“ A tak to veru je. Až keď človek vie, že nič nevie, a pokorí sa pred Bohom a očakáva na Ducha Svätého, aby On vykonal tú prácu, potom je to správne. Človek nie je schopný dosiahnuť ničoho za pomoci svojich intelektuálnych schopností. Musí spoliehať len a len na Boha.
W. M. Branham, Zástava, 62-0119
Dnes čítaj: 2. Mojžišova 17; 2. Paralipomenon 33; Izaiáš 51:1-11; Marek 14:1-21.