(W. M. Branham, úryvok z kázne "Duše, ktoré sú teraz v žalári" 63-1110M)
No, účel tohoto posolstva dnes ráno je oznámiť cirkvi o všetkom, čo mi On oznámi pre cirkev, pokiaľ viem, až kým ... ako idem ďalej. A toto ma zarazilo, tak som to chcel oznámiť cirkvi. No, toto je len pre toto zhromaždenia, aby to počuli. A v tomto videní, v tom prvom, tu je to, čo sa stalo: Potom, keď prišlo videnie, a ja som bol taký slabý, a stratil som všetku tú krv, a myslel som si, že sa ponáram do bezodnej večnosti - mnohí z vás ste ma počuli hovoriť toto predtým - a ponáral som sa do bezodnej večnosti.
Prv, prechádzal som cez mračná, a potom cez temnosť a ponáral som sa dole, dole, dole. A prvé čo viete, dostal som sa do rajónov zatratených. A v tom som kričal, a pozrel som sa a všetko, nemalo to proste žiadny základ. Neprestával som padať - lebo večnosť ... vyzeralo to ako, padal som a nikde to nemalo konca.
Potom, aký to bol rozdiel od toho videnia, ktoré som tu mal nedávno, o tom, že som bol v chvále s tými ľuďmi, čo za rozdiel. Ale v tomto, ako som padal, nakoniec som - volal som na svojho otca. Samozrejme, bol som len dieťa, to je to čo som mohol robiť. Volal som na svojho otca; a môjho otca tam nebolo. Volal som na mamu; "Niekto ma chytil!" a mama tam nebola. Stále som padal. A kričal som potom na Boha; a Boha tam nebolo. Nebolo tam ničoho.
A po chvíli som počul najtrúchlivejšie zvuky, aké som kedy počul; a to bol najhorší pocit. Nie je spôsob - ešte aj doslovne horiaci oheň by bol príjemnosťou pri pohľade na toto.
No, tieto videnia nikdy neboli falošné. A toto bol proste jeden z tých mnohých hrozných pocitov, ktoré som kedy mal, a ktoré ... počul som zvuk znelo to ako niečo strašidelné. A keď to bolo, pozrel som sa a videl som prichádzať, a to boli ženy, a oni mali niečo zelené, mali by ste len vidieť ich tváre, a oni mali zelené mazadlo pod očami, a ich oči vyzerali ako - premietajúc si to naspäť, ako si dnes ženy maľujú oči. Premietajúc si to naspäť, ako toto a len ich oči a tvár, a oni robili: "Ú, ú, ú, ú." Ó! Len som vykríkol: "Ó, Bože, buď mi milostivý. Buď mi milostivý, ó Bože. Kde si. Ak mi len dáš, aby som išiel naspäť a žil, sľubujem Ti, že budem dobrý chlapec." No, to bolo jediné, čo som mohol povedať. No, Boh vie, a v ten deň súdu, On ma bude súdiť za to prehlásenie. To bolo to, čo som povedal: "Pane Bože, daj mi ísť naspäť a ja Ti sľubujem, že budem dobrým chlapcom."
A keď som bol postrelený, hovoril som klamstvá, urobil som takmer všetko, čo sa dalo, jedine jedna vec, ktorú hovorím ... bol som tak čistý dovtedy, ako som aj teraz. A keď som sa pozrel dole, a videl som, že som bol napoly sfúknutý do dvoch takmer ...Povedal som: "Bože, buď mi milostivý. Ty vieš, že som nikdy nezcudzoložil."
To bola jediná vec, ktorú som mohol Bohu povedať. Neprijal som Jeho prepáčenie ani žiadne tieto veci. Ja som len mohol povedať: "Nikdy som nespáchal cudzoložstvo." A potom ma z tade zobrali, a potom v tom som kričal: "Bože, buď mi milostivý. Budem dobrým chlapcom, ak mi len dáš vrátiť sa naspäť," lebo som vedel, že niekde je Boh. A tak doopravdy, tieto unavené stvorenia všade dookola - ja som bol len nový príchodiaci. Najodpornejší, najstrašnejší, najhorší pocit v tom ... Vyzerali ako veľké oči - veľké mihalnice ako toto, a hľadiac naspäť, boli ako mačka. Ale - vtedy ako toto, a zelené mazadlo a vyzeralo to ako rakovina alebo niečo a robili: "Ú, ú, ú."
Ó, čo za pocit! No, keď som ... Potom vo chvíli, znovu som sa vrátil naspäť do prirodzeného života. Táto vec ma trápila. Rozmýšľal som: "Ó, nech by som nikdy neprišiel na takéto miesto. Aby žiadna ľudská bytosť nemusela ísť na takéto miesto." Sedem mesiacov neskoršie som mal videnia, ako som stál na západe a videl ten zlatý kríž prichádzajúci dole na mňa. A vedel som, že tam niekde boli rajóny zatratených.
No, nikdy som si to príliš nevšímal, až asi pred štyrmi týždňami. Žena ... Nikdy som o tom nepremýšľal v takomto význame. Asi pred štyrmi týždňami, žena a ja sme išli do Tucsonu vykonať nejaké nákupy, a zatiaľ čo sme sedeli ... Žena ... Išli sme dole a tam bola skupina takých zženštilých chlapcov, ktorí mali vypravené vlasy, (viete, ako to nosia ženy), a ofiny zčesané takto tu dopredu, a na sebe mali tieto moderné nohavice, niečo ako - myslím že ich nazývajú bítniks alebo tak nejako.
A oni tam vošli, a všetci sa na nich dívali, a mali tak veľké hlavy, ako ženy, ktoré nosia vodovú frizúru, viete, a oni boli tam dole. Nejaká mladá žena išla okolo, a povedala: "Čo si o tom myslíte?"
Povedal som: "Potom sa máte hanbiť za seba, ak takto o tom myslite." Povedal som: "On má také isté právo nosiť to, ako aj vy. Ani jeden z vás nemá na to právo."
Tak, ja som išiel hore, a sadol som si, a keď som si sadol - tam boli pohyblivé schody, (to bolo v J.C. Pennyho obchode) a tie schody privážali hore ľudí. Rozbolel ma žalúdok pri pohľade na tie ženy, ako tam prichádzali; mladé, staré, a rôzne, vráskavé, mladé, a všelijaké, vo veľmi krátkych šortkách; ich špinavé telo a tie sexy oblečené ženy s tými s takýmito veľkými hlavami, a oni tu prichádzali, a oni takto prichádzali hore, tie pohyblivé schody, práve tam, kde som sedel na stoličke obrátený chrbtom - sedel som so sklonenou hlavou, a obrátil som sa a pozrel som sa. Jedna z nich prichádzala hore tými schodami a hovorila (hovorila po španielsky) s druhou ženou - to bola biela žena a hovorila po španielsky s druhou. A keď som sa pozrel, zrazu som bol premenený. Tu som videl to čo vtedy.
Jej oči (viete ako to ženy teraz robia, maľujú si oči, len odnedávna) ako mačka, viete, takto si ich namaľujú, a nosia mačacie okuliare a všetko také, viete, s takýmito očami. A to zelené mazadlo pod ich očami. Tam bola tá vec, ktorú som videl, keď som bol dieťa. Tam bola presne tá žena. Celý som stŕpol, a začal som sa dívať dookola, a tam tí ľudia mumlali, viete, hovoriac o cenách a veciach v tej budove.
A ja som len ... Vyzeralo to, akoby som sa na chvíľu zmenil. A pozrel som sa a rozmýšľal som: "To je to, čo som videl v pekle." Tam oni boli, tá rakovina. Rozmýšľal som pretože oni boli v pekle, prečo sa oni takto ... zeleno modré pod ich očami. A tu boli tieto ženy namaľované zeleno modro, práve tak ako hovorilo to videnie asi pred štyridsiatymi rokmi. (To bolo asi pred štyridsiatimi rokmi. Ja mám 54 a mal som 14.) Tak asi pred štyridsiatimi rokmi, a to je predsa číslo súdu.
No, tam boli ... videl som to a nebol som schopní vypovedať ani len slovo svojej žene, keď prišla. Ona tam bola a chcela kúpiť niečo pre Sáru a deti, niečo, nejaké oblečenie, či niečo do školy, a ja som nemohol ani ... Nebol som schopný s ňou hovoriť. Ona povedala: "Bill, čo sa s tebou deje?"
Povedal som: "Drahá, som akoby mŕtvy."
Ona povedala: "Čo sa deje? Si chorý?"
Povedal som: "Nie. Niečo sa práve stalo." No, ona nevie. Ona čaká na túto pásku. Nepovedal som to nikomu. A myslel som, počkám, ako som zasľúbil, prv to poviem v zbore. To bol môj sľub. A vy poznáte po dnešnom večere dôvod, prečo sa snažím dodržiavať svoje sľuby.
Rozmýšľal som potom, keď som si všimol na tých ženách tie rakovinovo vyzerajúce oči. Tam boli španielky, francúzsky, indiánky, a biele, a všetky dokopy, ale ich veľké hlavy, viete, načechrané, s tými hrebeňmi, spôsob ako to oni češú naspäť, tupírujú a potom vychádzajú von. Viete ako to robia, takto to upevňujú. A potom, tie rakovinovo vyzerajúce oči a tie oči s tým namaľovaním, oni bežali naspäť ako mačacie oči; a oni hovorili, a ja som tam znovu bol, stojac tam v J.C. Pennyho obchode, znovu v pekle!
Tak som sa vyľakal, myslel som: "Pane, ja som skutočne nezomrel a Ty si mi po tom všetko dal znovu prísť na toto miesto." A tam oni ... takto dookola ... v tom videní, akoby ste to len sotva mohli počuť, viete. Len to mumlanie a vravu ľudí, a tie ženy prichádzali hore tými pohyblivými schodami a chodili tam okolo a to "ú - ú," a tam boli tie zelené smiešne vyzerajúce oči, trúchlivé.
A žena prišla a ja som povedal: "Nechaj ma len na chvíľu, drahá." Povedal som: "Ak ti nevadí, chcel by som ísť domov."
Ona povedala: "Si chorý?"
Povedal som: "Nie, poďme len, drahá, ak máš ešte niečo kupovať."
Ona povedala: "Nie, som hotová."
A ja som povedal: "Dovoľ nech sa ťa chytím za rameno." Vyšiel som von.
Ona povedala: "Čo sa deje?"
Povedal som: "Meda, ja som ... niečo sa tam stalo." A zatiaľ čo som bol pod tým, rozmýšľal som: "V akom dni žijeme? Mohlo by byť toto to tretie potiahnutie?"
W. M. Branham, z kázne "Duše, ktoré sú teraz v žalári", 63-1110M