Viera je tak zrejmá ako tvoj zrak alebo moje pocity, ktorými sa presviedčam, že ten pult je tu. Nemusíte byť vzdelaní. Úprimne povedané, bolo by dobré, aby ste boli trochu viac jednoduchšími v tejto veci, ako v skutočnosti ste. To je pravda. Je to jednoducho niečo, o čom vieš, že sa stane. To je všetko. Teda, nič ťa nemôže vyviesť z rovnováhy. Ty vieš, že sa to stane. Nikto ti to nemôže vziať. Ak lekár zistí a povie, že behom hodiny zomrieš, a ty si poznal, že máš byť uzdravený... On ti možno tvrdí, že si celý pokrytý malomocenstvom alebo vo vnútri rozožraný rakovinou. To ťa ani trochu nevyľaká. Nie, veru! Nuž, to je viera. Pozrime na Pavla, keď tam stroskotal. No, čo, on tak isto stratil nádej. Pavol povedal, že všetka nádej ku záchrane bola preč. Tá malá loď sa napĺňala vodou a štrnásť dní a nocí bez svitu mesiaca a hviezd alebo čohokoľvek, bola to loď zmietaná vo vodách a všetkým, až Pavol povedal, „Nuž, myslím, že všetka nádej je preč.“ Takže on to nevedel. Ale ako stál tej noci na dne lode a modlil sa, prišlo na neho videnie. A on videl prichádzať anjela Pánovho, ako povedal, „Neboj sa, Pavol, pretože budeš predvedený pred cisára.“ To je pravda. „A, hľa, všetci tí, ktorí sa s tebou plavia, sú ti darovaní. A preto maj dobrú myseľ. Vyjdi von a maj dobrú myseľ.“ A úbohý starý Pavol, práve uprostred búrky vybehol von, mával rukami a kričal z plného hrdla volajúc, „Majte dobrú myseľ, bratia, pretože minulej noci stál predo mnou anjel Pánov a povedal mi, že sa nemáme báť. Je mi súdené prísť až pred cisára.“ Povedal, „Nuž, hovorím vám, nikto z vás nezahynie. Ani jediný vlások z vašej hlavy nespadne, ale tá loď niekde stroskotá. Vo videní som ju videl uviaznutú na brehu, niekde stroskotá, ale nám sa nestane nič zlé.“ A povedal, „Vezmite si preto niečo na jedenie a jedzme.“ Ó, oni sa to báli urobiť, ale Pavol si išiel pre obložený chlieb, pripravil si ho a začal jesť. Prečo? On sa nebál. Prečo? Boh to tak povedal. Bolo to zakotvené v Pavlovom srdci. O nič nedbám; loď sa kymácala tak silno, ako to len bolo možné. Žiadne hviezdy, žiaden mesiac, dni prechádzali bez zmeny. Pavla to vôbec neznepokojovalo. Dokážem si predstaviť, ako jedol jeden obložený chlieb za druhým, prechádzal sa sem a tam po palube hovoriac, „Sláva Bohu, nie sme ďaleko od brehu, bratia.“ Tu to je, bez ohľadu na to, ako sa zotmelo. Mohla priplávať veľryba, ktorá by tú loď prevrátila, mohli ju sledovať stovky žralokov, ale to Pavlom nezatriaslo. Nie, veru! On vedel, čo povedal Boh.Skutky apoštolov 27:21-26 » Potom po mnohom hladovaní zastal si Pavel v ich strede a povedal: Mali ste ma poslúchnuť, mužovia, a nepúšťať sa s Kréty a usporiť si toto trápenie a tú ztratu. A čo do teraz, napomínam vás, aby ste sa nebáli, lebo niktorý z vás neprijde o život, iba čo loď zahynie. Lebo tejto noci sa postavil vedľa mňa anjel Boha, ktorého som a ktorému i slúžim, a povedal: Neboj sa, Pavle, musíš stáť pred cisárom, a hľa, Boh ti daroval všetkých tých, ktorí sa plavia s tebou. Preto, mužovia, nebojte sa, lebo verím Bohu, že bude tak, ako mi bolo hovorené. Ale musíme naraziť na jakýsi ostrov.
W. M. Branham, Boží pripravený spôsob uzdravenia, 54-0719A
Dnes čítaj: 5. Mojžišova 33; Žalm 47; Ezechiel 7:16-27; Skutky apoštolov 27:21-44.