Rodinný oltár II, 5. december
A jako tak išli zvestovať jeho učeníkom, tu hľa, Ježiš sa stretol s nimi a povedal: Zdravstvujte! A ony pristúpili, chopili sa jeho nôh a klaňali sa mu. Vtedy im povedal Ježiš: Nebojte sa! Iďte, zvestujte mojim bratom, aby odišli do Galilee a tam ma uvidia. A keď ony išli, tu hľa, niektorí z tej stráže prišli do mesta a zvestovali najvyšším kňazom všetko, čo sa stalo. A oni sa sišli so staršími a poradiac sa dali vojakom hodne peňazí a riekli: Povedzte, že jeho učeníci prišli vnoci a ukradli ho, keď sme my spali. A keby sa to dopočulo u vladára, my ho prehovoríme a vás urobíme bezstarostných. (Matúš 28:9-15)Teraz, po Veľkej noci, zisťujeme, že Boh dal ľuďom poverenie, "Choďte a povedzte. A ak to hovoríte, toto vás bude nasledovať. Choďte a povedzte.“ Tak, ako som povedal, to neurobí nič dobré, ísť, ak nemáte čo povedať. A ak máte nesprávne posolstvo, ktoré chcete povedať, potom to neurobí nič dobré. Vy máte povedať to, čo je tajomstvo. Pred nejakým časom som v jednej knihe čítal o malom chlapcovi, ktorý bol... ktorý sa zúčastnil súťaže. A v tejto súťaži si mal urobiť slávne meno. Každý malý chlapec, ktorý mohol vo svojej mysli udržať heslo, až kým sa nedostane na isté miesto. A toto heslo mal povedať a strážca pri bráne mu dovolí prejsť. To bolo testovanie IQ u detí. A keď sa dostane na to miesto a povie heslo, ktoré mu bolo dané, brána sa otvorí a on dostane odmenu veľkého uznania. Jeden malý chlapec bol veľmi rýchly a dobre vedel, že by mohol v súťaži predbehnúť všetkých ostatných chlapcov, alebo si myslel, že by mohol. On každý deň trénoval beh, ako sa má naberať dych do svojich malých pľúc, aby si udržal fyzické telo v kondícii, aby sa neunavil, keď bude bežať. Nacvičoval si, ako vyštartovať s nohami, aby dosiahol prevahu nad ostatnými chlapcami. A ako musí počas behania dýchať, aby udržal kyslík, ktorý prichádza do jeho tela, aby sa nezadýchal. On to študoval z každého uhlu, z ktorého mohol. A v to ráno, keď preteky začali, bolo tam zoradených viac ako stopäťdesiat chlapcov v určitom veku. Tento malý chlapec bol na svoj vek pomerne veľký. A on pamätal na všetko svoje trénovanie. A bol pripravený. Postavili sa do radu, priložili svoje tváre ku tomu povrazu, ktorý bol natiahnutý pozdĺž dotýkajúc sa ho svojimi nosmi. On študoval všetky tie pravidlá o tom, keď sa pripravoval. A potom, keď zaznel výstrel a povraz bol roztrhnutý, tí malí chlapci vyskočili vpred. A tento malý chlapec v takej fyzickej forme, že až vyskočil dopredu a tí ostatní... Bežal po tej trati veľkou rýchlosťou, dobre vytrénovaný, že dokázal predbehnúť každého chlapca na pretekoch. A on tam bol, ó, dosť dlhý čas, možno minútu alebo viac predtým, ako sa tí najlepší z ostatných bežcov dostali na to miesto. Ale pri všetkom svojom fyzickom trénovaní zabudol heslo. Zabudol práve tú vec, ktorú mal povedať, aby mu dovolili vojsť cez tú bránu. Prešľapoval sem a tam, premýšľal, pátral vo svojej mysli. Príliš sa zaujímal o prirodzenú, fyzickú kondíciu svojho tela, až zabudol na tú základnú vec. Tam na konci boli niektorí chlapci, ktorí neutekali tak rýchlo, ale pamätali si heslo a vošli dnu.
W. M. Branham, Choď a povedz, 60-0417M