Tak máš aj ty takých, ktorí držia učenie nikolaitov, čoho nenávidím. (Zjavenie 2:15)
[Podľa anglickej Biblie KJV - pozn.]
Poviem vám. Verím, že naše bezpečie dnes večer nie je v stavaní proti-bombových krytov, alebo niečo také. Verím, že naša ochrana je učinená z peria. Odpočinieme pod Jeho krídlami. Ó, áno. Ako sa dostaneš do proti-bombového krytu? Jedna z tých bômb odpáli 150 míľový štvorec, a až do hĺbky 500 stôp, do zeme. No, to by v tebe rozpraskalo každú kosť, ak by sa ku tebe dostala láva. Ale existuje bezpečné miesto; a to je v Ježišovi Kristovi. "Na tejto skale postavím Moju Cirkev a brány pekla ju nemôžu premôcť." To je ochrana pre veriaceho, len pod Jeho krídlami, bezpečné prebývanie. Istotne.
Všimnite si tento veľkolepý čas, ak by len ľudia uverili tomu, čo im Boh poslal. Ale odmietnuť To znamená odísť do chaosu. A to je to, čo sme ako národ urobili; odmietli sme požehnania Božie a vymenili To za tradíciu. Ale Boh poslal svedka a ľudia to nedokázali uvidieť. A myslím, že letniční ľudia, toľké mnohé veci, ktoré vám Boh poslal, a jednako sú naše cirkvi poloprázdne. Pastor to nemôže sám urobiť. Laici v tom musia pomôcť. Všetci sme spoločníci. To je to, čo v prvom veku odštartovalo chaos na Nicejskom koncile. Oni chceli, keď vystúpila náuka nikolaitov. "Niko" znamená "podmaniť," a "laity" znamená "odobrať preč od laikov; urobiť svätého človeka." To nie je svätý človek, svätý vrch. To je svätý Boh; svätý Boh medzi ľuďmi. Laici v tom majú časť. My sme deti. Nie sú medzi nami žiadni veľkí. Ako môžete mať vieru, keď túžite po pocte jeden od druhého? My sme všetci jedno v Kristovi Ježišovi. Nie sú tam veľkí ľudia a malí ľudia. Všetci sme rovnakí. Sme deťmi jedného Otca a sme Jeho deťmi.
Teraz si všimnime, Boh pre tento národ vykonal veľké veci. Poslal Tommyho Osborna, Orala Robertsa a mnohých významných ľudí po celej krajine, zamával pred ľuďmi každým malým darom. Ale je to práve tak, ako s tým starým námorníkom, ktorý raz išiel na more. Ten človek mu povedal... On nikdy... Tento človek, básnik, písal o mori a rozprával o tom, ale nikdy ho nevidel. A tak prichádzal k moru. A, ó, povedal... Stretol toho starého námorníka. A on povedal, "Kam ideš, môj dobrý človeče?"
Povedal, "Dolu ku moru, aby som počul čajky a videl tie slané vlny, a aby som videl modrú oblohu, ako sa odráža vo vode."
Ten starý námorník si zabafkal štyri alebo päťkrát z fajky a povedal, "Nevidím na tom nič také vzrušujúce. Narodil som sa tu pred päťdesiatimi rokmi." Samozrejme. Videl z toho tak mnoho, že sa to pre neho stalo tuctové. To je to, čo sa dnes deje s letničnými ľuďmi.
W. M. Branham, Väčší ako Šalamún je tu, 63-0605