Lebo ty rozsvecuješ moju sviecu. Hospodin, môj Boh, osvecuje jasne moju tmu. Lebo v tebe prebehnem vojskom a vo svojom Bohu preskočím múr. Cesta silného Boha je bezúhonná. Reč Hospodinova je čistá, dokázaná sťa zlato v ohni. On je štítom všetkým, ktorí sa utiekajú k nemu. Lebo kde kto je Bohom krome Hospodina, a ktože je skalou mimo nášho Boha?! Silný Boh je to, kto ma opasuje silou a dáva, aby moja cesta bola bezúhonná; moje nohy robí podobnými nohám jelenice a postavuje ma na mojich výšinách. Moje ruky učí boju, a moje ramená lámu oceľové lučište. (Žalm 18:29-35)
Počul som niekoho hovoriť hneď za dverami. Znelo to ako nemčina alebo niečo také, ó, také švitorenie. A ja som vstal a rozmýšľal som, „Kde je tá osoba? Kto je to? Nie je tu nikto, o kom by som vedel.“ Znelo to, ako by to bolo po mojom boku, pri dverách. Vstal som, uvoľnil som sa a začal som vchádzať do tých dverí a pred tým, ako som sa tam dostal, zistil som, že to ja som bol ten, ktorý to hovoril. Bol som tak odovzdaný. Bol som tak trochu, ako to voláme, pričupený na podlahe, len som si tam kľakol, a to prestalo hovoriť. A keď to prestalo hovoriť, no, ja som nikdy nehovoril v jazykoch, asi len raz v mojom živote, pokiaľ viem. Ale to hovorilo v nejakom jazyku; nevedel som, čo to bolo. A tak som len sedel skutočne potichu a keď ma to opustilo, cítil som, že by som mohol prebehnúť vojskom a preskočiť múr. Nikdy vo svojom živote som sa necítil tak dobre.
A išiel som ku dverám a pozrel som sa dookola a Billy práve odchádzal autom. A ja som na neho zakričal; povedal som, „Počkaj chvíľu.“ A on sa vrátil ku dverám a povedal, „Oci, čo sa s tebou deje, kvôli čomu vykrikuješ?“
Povedal som, „Za chvíľu budem pripravený.“ Skutočne rýchlo som si umyl ruky a nastúpil som do auta a išli sme. Ako sme išli, on nič nepovedal. Vošli sme dovnútra a brat Baxter stál pri klavíri a spieval, „Zostúpil zo Svojej Slávy.“
Vošli sme dnu a začal som trochu kázať, začal som hovoriť. A počul som tam zozadu svedectvo a nevedel som, čo to bolo, a oni mi to svedectvo priniesli. A bola tam jedna žena, ktorá tu žila, blízko Twin City, mala tuberkulózu a roky ležala v posteli, mala krvácanie. Lekár jej povedal asi štyri mesiace pred tým, že ak bude mať ešte ďalšie krvácanie, to bude koniec.
A tak sanitka by ju nepriviezla. Niektorí zo svätých pre ňu pripravili auto a vzadu jej pripravili miesto, aby si tam ľahla, a išli ju tam odviesť. Ona čítala moju knihu. A na tej ceste, ako prichádzala, neskoro večer, čítala na ceste a auto sa kymácalo a vyvalila sa z nej krv. A ona začala takto krvácať a krv jej ubúdala stále viac a viac.
No, ona nechcela v tom aute zomrieť, tak oni zastavili to auto a vyložili ju na rovnú trávu. A všetci tí svätí stáli okolo nej a modlili sa. A zrazu tá krv prestala tiecť a ona vyskočila a bežala dolu ulicou, bežala tam a späť; nevedela, čo sa stalo, všetko bolo jednoducho dokonale normálne. A ona sa tam vrátila a dávala svedectvo. A ja som si to overoval a v tom istom čase, keď tá žena zomierala, to bol ten istý čas, keď to hovorilo skrze mňa, to sa Duch Svätý prihováral za tú ženu, ktorá zomierala.
W. M. Branham, Moc rozhodnutia, 55-1007