Počuj, Hospodine, môj hlas, volám; zmiluj sa nado mnou a ozvi sa mi! Za teba hovorí moje srdce: Hľadajte moju tvár! Hľadám tedy, Hospodine, tvoju tvár. Neskrývaj svojej tvári predo mnou; nezapuď v hneve svojho služobníka, veď si bol mojou pomocou; neodmietni ma ani ma neopusti, Bože môjho spasenia! Lebo môj otec i moja matka ma opustili, ale Hospodin ma privinie k sebe. Vyuč ma, Hospodine, svojej ceste a veď ma po priamej stezke pre tých, ktorí striehnu na mňa. Nevydaj ma do ľubovôle mojich protivníkov; lebo povstali falošní svedkovia proti mne i ten, kto srší ukrutnosťou. Keby som nebol veril, že budem zrieť dobré Hospodinovo v zemi živých, už by som bol dávno zahynul. Očakávaj na Hospodina, buď silný, a nech je mocné tvoje srdce, a očakávaj na Hospodina! (Žalm 27:7-14)
Prednedávnom, keď som tu stratil svoju rodinu a všetko, niekto ma stretol a povedal, "Brat Branham, zachoval si v tom čase svoje náboženstvo?"
Povedal som, "Nie, brat, ono zachovalo mňa."
Povedal, "Čo si teraz myslíš o Kristovi? Tvoja žena a tvoje dieťa tam ležia a rozkladajú sa v hrobe. Tam leží tvoj otec a tvoj brat, všetci odišli v priebehu pár dní. Čo si teraz o Ňom myslíš?"
Povedal som, "Je pre mňa viac ako život. Milujem Ho so všetkým, čo je vo mne."
Tá najťažšia hodina, ktorá ma kedy v živote udrela, len vám hovorím osobné svedectvo. Keď som vošiel do izby môjho zomierajúceho dieťatka, bol som vtedy kazateľom Evanjelia asi šesť rokov; stál som tam vedľa môjho dieťatka. Nedovolili mi vojsť dnu, nechceli, aby som išiel do vnútra, ale prekĺzol som tam. Bolo to dolu v suteréne v izolovanej nemocničnej izbe. Dostali sa jej do očí muchy a ja som tie muchy odohnal a dal som cez ňu niečo ako sieťku. Pozrel som sa na to malé stvorenie a povedal som, "Šáron, spoznávaš svojho ocka?" A ona tak veľmi trpela, že sa jej malé detské modré oči skrížili. Moje srdce bolo zovrené. Jej matka ležala od minulej noci v márnici. Pokľakol som si na kolená a povedal som, "Nebeský Otče, čo som urobil, že som si toto zaslúžil? Ušetríš moje bábätko? Ó, požehnaný Pane, prosím, urob to." A vyzeralo to, akoby sa takto rozvinul čierny záves, jednoducho ju zakryl z môjho výhľadu. On absolútne odmietol vypočuť moju modlitbu. Postavil som sa a takto som sa na ňu pozrel; vedel som, že zomrela.
Prišiel ku mne satan a povedal, "Budeš Mu teraz slúžiť? Tam je tvoja žena; tvoj otec práve odišiel; tvoj brat bol zabitý hore na ceste; tam v márnici je tvoja žena. Ó, áno, ty si kazateľ. On by ku tebe mal byť milý, či nie? Budeš Mu slúžiť?" To bolo to najkrutejšie pokušenie, aké som kedy mal, lebo tam bolo moje dieťatko a čo som urobil? Nič, o čom by som vedel. Povedal som, "Zjav mi to, Bože, napravím to."
"Ale každý syn, ktorý prichádza ku Bohu, musí byť káznený a naprávaný." Potom som bol zrazu zanechaný sám, aby som učinil svoje rozhodnutie. Položil som ruku na jej malú hlávku a povedal som, "Šáron, miláčik, Anjeli prichádzajú, aby ťa vzali domov. Ocko vezme tvoje malé telo a vloží ho do mamičkinho náručia a pochovám vás hore na kopci na cintoríne; ale jedného slávneho dňa vás ocko znova uvidí." Pozdvihol som ku Nemu svoje ruky; povedal som, "Pane, ak ma zabiješ, aj tak Ti budem dôverovať. Milujem Ťa." A začal na mňa zostupovať ohromný pokoj.
W. M. Branham, Jeho počúvajte, 57-0807