(W. M. Branham, úryvok z knihy Výklad siedmich cirkevných vekov … 5.Kapitola - Pergamský cirkevný vek)
Zjavenie 2:15: “Tak máš aj ty takých, ktorí držia učenie mikulášencov, čoho nenávidím.”
Spomínate si, že v Efezskom Veku som odhalil, že to slovo mikulášenci (nikolaiti) pochádza z dvoch gréckych slov: Nicao, čo znamená podmaniť a Lao, čo znamená laici. Nikolaita znamená “ovládať laikov”. No, prečo je toto tak hrozná vec? Je to hrozné, pretože Boh nikdy neumiestnil Svoju cirkev do rúk nejakých zvolených vodcov, ktorí vedú politickým myslením. On umiestnil Svoju cirkev do starostlivosti Bohom určených, Duchom naplnených a podľa Slova žijúcich ľudí, ktorí vedú ľud tým, že ho sýtia Slovom. On nerozdelil ľudí do tried, aby boli masy vedené svätým kňazstvom. Je pravdou, že vedenie musí byť sväté, ale potom tak musí byť i celé zhromaždenie. Ďalej nie je v Slove žiadne miesto, kde kňazi, služobníci alebo im podobní robia prostredníkov medzi Bohom a ľuďmi, ani tam nie je miesto, kde by boli vo svojom uctievaní Pánovi oddelení. Boh chce, aby Ho všetci milovali a slúžili Mu spoločne. Nikolaitizmus tie zásady ničí a namiesto toho oddeľuje služobníkov od ľudu a z vodcov robí vladárov namiesto služobníkov. No, toto učenie vlastne v prvom veku začalo ako skutok. Zdá sa, že problém leží v dvoch slovách: ‘starší’ (presbyteri) a ‘dozorcovia’ (biskupi). Hoci Písmo ukazuje, že v každom zbore je niekoľko starších, niektorí začali (medzi nimi Ignácius) učiť, že biskup predstavuje niekoho, kto má prvenstvo alebo autoritu a vládu nad staršími. No, pravda tej veci je tá, že slovo ‘starší’ naznačuje to, kým tá osoba je, zatiaľ čo slovo ‘biskup’ označuje úrad toho istého muža. Starší je ten muž. Biskup je úrad toho muža. ‘Starší’ sa vždy vzťahovalo a vždy bude vzťahovať na chronologický vek človeka v Pánovi. Je starším nie preto, že je zvolený alebo ustanovený atď., ale preto, že JE STARŠÍ. Je skúsenejší, trénovaný, žiaden nováčik, na základe skúsenosti spoľahlivý a má dlhoročný dôkaz svojej kresťanskej skúsenosti. Ale nie, biskupi nepriľnuli k Pavlovým epištolám, ale radšej išli k Pavlovej správe o čase, keď povolal starších z Efezu do Milétu v Skutkoch 20. Vo verši 17 je napísané, že “starší” boli povolaní a potom vo verši 28 boli nazvaní dozorcami (biskupmi). A títo biskupi (bezpochyby politicky orientovaní a dychtiví po moci) trvali na tom, že Pavol vysvetlil, že ‘dozorcovia’ boli viac než miestnymi staršími s oficiálnym postavením iba vo svojom vlastnom zbore. Pre nich bol teraz biskup niekým s rozšírenou autoritou nad mnohými miestnymi vodcami. Takéto poňatie nebolo ani biblické, ani historické, a predsa sa muž takej veľkosti ako Polykarp priklonil k takej organizácii. Tak to, čo v prvom veku začalo ako skutok, sa stalo doslova učením a tak je to dnes. Biskupi si stále nárokujú moc ovládať ľudí a konať s nimi tak, ako chcú, ustanovujúc ich do služby podľa svojej ľúbosti. Toto popiera vedenie Ducha Svätého, ktorý povedal, “Oddeľte mi Pavla a Barnabáša pre dielo, ku ktorému som ich povolal.” Toto je anti-Slovo a anti-Kristus. Matúš 20:25-28: “Ale Ježiš, privolajúc si ich, povedal: Viete, že kniežatá národov panujú nad nimi, a velikí medzi nimi prevádzajú nad nimi moc. Nie tak bude medzi vami, ale ktokoľvek by chcel byť medzi vami velikým, bude vaším služobníkom; a ktokoľvek by chcel byť medzi vami prvým, bude vaším sluhom, ako ani Syn človeka neprišiel, aby mu slúžili, ale aby slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých.” Matúš 23:8-9: “Ale vy sa nevolajte Rabbim, lebo jeden je váš Učiteľ, Kristus, a vy všetci ste bratia. A svojím otcom nenazývajte nikoho na zemi, lebo jeden je váš Otec, ten, ktorý je v nebesiach.”
Aby som toto ešte lepšie objasnil, dovoľte, aby som nikolaitizmus vysvetlil takto. Spomínate si, že v Zjavení 13:3 je povedané, “A videl som jednu z jej hláv ako doťatú na smrť, ale jej smrteľná rana bola uzdravená. A divila sa tomu celá zem, hľadiac za šelmou.” No, my vieme, že tá zranená hlava bola pohanská Rímska ríša, tá veľká politická svetová moc. Táto hlava znovu povstala ako “Rímsko-katolícka duchovná ríša”. No, pozorujte toto pozorne. Čo robil politický pohanský Rím, čo bolo základom jeho úspechu? On “rozdelil a ovládol”. To bolo semeno Ríma - rozdeliť a ovládnuť. Jeho železné zuby trhali a zožierali. Koho roztrhal a zožral, ten už nemohol znova povstať, tak, ako zboril Kartágo a roztrúsil ho. To isté železné semeno v ňom zostalo, keď povstal ako falošná cirkev, a jeho politika zostala tá istá - rozdeľ a ovládni. To je nikolaitizmus a Boh to nenávidí.
Nuž, je veľmi známou historickou skutočnosťou, že keď sa tento omyl vkradol do cirkvi, ľudia začali súperiť o úrad biskupa s tým výsledkom, že táto pozícia sa dávala tým vzdelanejším, materiálne napredujúcim a politicky zmýšľajúcim mužom. Ľudské poznanie a programy začali obsadzovať miesto Božskej múdrosti a Duch Svätý už viac nevládol. Toto bolo skutočne tragické zlo, lebo biskupi začali trvať na tom, že nie je vyžadovaný jasný kresťanský charakter pre službu buď Slovom, alebo obradmi v cirkvi, lebo to boli tie prvky a ceremónie, ktoré boli dôležité. Toto dovolilo zlým ľuďom (zvodcom) stádo roztrhať.
Po ľuďmi vytvorenom učení o povýšení biskupov na miesto, ktoré im v Písme nebolo udelené, bolo ďalším krokom udeľovanie odstupňovaných titulov, ktoré vybudovali náboženskú hierarchiu; lebo čoskoro boli arcibiskupi nad biskupmi a kardináli nad arcibiskupmi a za času Bonifáca III. bol nad všetkými pápež, Pontifex.
Z učenia nikolaitov a zlúčenia kresťanstva s babylonizmom museli byť konečné výsledky také, aké videl Ezechiel v kapitole 8:10: “Vtedy vojdúc, videl som a hľa, boli tam všelijaké podoby zemeplazov a hoviad ohyzdných a všelijakých ukydaných bohov domu Izraelovho, vyryté na stene kolom dookola.” Zjavenie 18:2: “A skríkol silne, veľkým hlasom a hovoril: Padol, padol veľký Babylon a stal sa bývaniskom démonov a žalárom každého ducha PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEKnečistého a žalárom každého vtáka nečistého a nenávideného, lebo z vína prchlivosti jeho smilstva pili všetky národy.”
No, toto učenie nikolaitov, tento zákon, ktorý bol zavedený v cirkvi, nebol príliš sympatický pre mnohých ľudí, lebo oni mohli čítať tie neobyčajné listy alebo eseje o Slove napísané nejakou zbožnou osobou. Tak čo urobila cirkev? Exkomunikovala spravodlivých učiteľov a spálila zvitky. Povedali, “Je potrebné zvláštne vzdelanie, aby sa Slovo mohlo čítať a rozumieť mu. Dokonca aj Peter povedal, že je ťažko rozumieť mnohým veciam, ktoré Pavol napísal.” Keď vzali ľuďom Slovo, čoskoro prišlo k tomu, že ľudia mohli počúvať len to, čo hovoril kňaz, a robiť to, čo im povedal. Hovorili tomu Boh a Jeho sväté Slovo. Zabrali mysle a životy ľudí a urobili z nich sluhov despotického kňazstva.
No, ak chcete dôkaz toho, že si katolícka cirkev robí nárok na životy a mysle ľudí, tak len počúvajte edikt Theodosia X. Theodosiov prvý edikt.
Tento edikt bol vydaný bezprostredne po tom, ako bol pokrstený v Prvej rímskej cirkvi. “My, traja panovníci, si prajeme, aby naši poddaní vytrvale dodržiavali náboženstvo, ktoré učil svätý Peter Rimanov, ktoré bolo tradíciou verne zachované a ktoré teraz vyhlásil pontif Damasus z Ríma a Peter, biskup z Alexandrie, muž apoštolskej svätosti podľa inštitúcie apoštolov a učenia Evanjelia; ktoré nám dovoľuje veriť v jedno Božstvo Otca, Syna a Ducha Svätého, rovnakého majestátu v Svätej Trojici. Nariaďujeme, aby prívrženci tejto viery boli nazývaní katolícki kresťania. Označujeme všetkých tých nezmyselných nasledovníkov iných náboženstiev neslávnym menom kacíri (heretici) a zakazujeme ich zhromaždeniam prisvojovať si meno cirkev. Okrem odsúdenia Božskou spravodlivosťou musia očakávať ťažký trest, ktorý naša autorita vedená nebeskou múdrosťou bude považovať za vhodné uložiť...”
Pätnásť trestných zákonov, ktoré vydal tento panovník, po mnoho rokov zbavilo nasledovníkov Evanjelia všetkých práv uplatňovať svoje náboženstvo, vylúčilo ich zo všetkých verejných úradov a vyhrážalo sa im pokutami, konfiškáciou, vyhnanstvom a v niektorých prípadoch dokonca i smrťou.
Viete, čo? Dnes spejeme presne tým smerom.
Rímsko-katolícka cirkev samu seba nazýva Matka cirkev. Nazýva sa prvou alebo pôvodnou cirkvou. To je úplne správne. Ona bola pôvodnou Prvou cirkvou Ríma, ktorá odpadla a vošla do hriechu. Bola prvou, ktorá sa zorganizovala. Boli v nej nájdené skutky a potom učenie nikolaitov. Nikto nebude popierať, že je matkou. Ona je matkou a zrodila dcéry. No, dcéra vychádza zo ženy. Žena oblečená v šarlát sedí na siedmich pahorkoch Ríma. Ona je prostitútka a zrodila dcéry. Tie dcéry sú protestantské cirkvi, ktoré z nej vyšli a potom šli rovno späť do organizácie a nikolaitizmu. Táto Matka dcér-cirkví je nazývaná prostitútkou. To je žena, ktorá nebola verná svojim manželským sľubom. Ona bola vydatá za Boha a potom zanevrela, smilniac s diablom a vo svojom smilstve zrodila dcéry, ktoré sú práve také ako ona. Táto kombinácia matky a dcéry je anti-Slovo, anti-Duch, a teda anti-Krist. Áno, ANTIKRIST.
No, skôr ako sa dostanem príliš ďaleko, chcem spomenúť, že títo prví biskupi sa domnievali, že sú nad Slovom. Povedali ľuďom, že môžu odpúšťať ich hriechy na základe vyznania tých hriechov. To nikdy nebola pravda. V druhom storočí začali krstiť deti. V skutočnosti praktikovali krst do znovuzrodenia. Niet divu, že sú dnes ľudia popletení. Ak boli už vtedy tak popletení, tak krátko po Letniciach, teraz sú v najzúfalejšom stave, súc približne 2000 rokov vzdialení od pôvodnej pravdy.
Ó, Cirkev Božia, je len jedna nádej. Vráťte sa späť k Slovu a zostaňte s Ním.
W. M. Branham, úryvok z knihy Výklad siedmich cirkevných vekov, par.581-594