Lebo ste boli jako blúdiace ovce, ale teraz ste obrátení k pastierovi a biskupovi svojich duší. (1. Petra 2:25)
Je to zvláštnou vecou, že človek, ktorý bol učinený na obraz a podobu Božiu a bol Ním povolaný, aby kráčal skrze vieru a veril Mu, že Boh je, žeby si vybral kráčať radšej skrze zrak ako skrze vieru. Celá Jeho stavba, jeho bytosť a všetko, čo v ňom prebýva, bolo ustrojené na podobu Božiu... A Boh je ten veľký Jehova, ktorý nazýva tie veci, ktoré nie sú, ako keby boli. A človek, ktorý je učinený, aby žil s Bohom podľa tohoto spôsobu, si pri tom vyberá radšej kráčať skrze zrak. Chce byť svojím vlastným šéfom. Nechce, aby mu niekto hovoril, čo má robiť. To je jednoducho prirodzenosť človeka.
Bolo to dokázané, že je to tak, už od záhrady Eden, kedy stratil svoje obecenstvo s Bohom skrze to, že si vybral ísť svojou vlastnou cestou, a aby nemal nikoho, kto by nad ním panoval.
Ale človek je učinený ako ovca. A ovca nevie nájsť cestu späť (počul som o tom), keď je ona stratená, ona je totálne stratená.
A tak je to s človekom. Keď je stratený, je absolútne bezmocný. On musí mať Pastiera, aby ho viedol. A keď si človek vyberá, ako dni idú ďalej, zisťujeme, že človek ide ustavične do horšieho a vyberá si radšej kráčať skrze zrak ako skrze vieru, skrze Toho neviditeľného. A keď to robí, tak okráda toho vnútorného človeka, ktorý je dušou, a to je tá večná časť človeka.
Takže, „Človek nebude žiť na samom chlebe,“ povedal Pán, „ale na každom Slove, ktoré vychádza z úst Božích.“ A ľudská, fyzická bytosť, aby o ňu bolo postarané, mať starosť o ňu, to nie je celý dôvod, prečo ho Boh postavil na zemi. Pretože to, čo robí s touto fyzickou bytosťou, sa veľmi nepočíta. Ide o jeho dušu, to sa počíta. Ide o toho vnútorného človeka, ktorý neprišiel zo zeme, ale ktorý prišiel z neba, a to je tá večná časť ľudskej bytosti.
Ale pritom je to veľmi zvláštne, že človek sa snaží svoju vlastnú cestu nejako domyslieť, dopasovať. A nachádzame v Písmach, že je to tak. Keď si človek vyberá kráčať podľa svojej cesty a robiť to, čo on chce robiť, Boh ho len necháva samotného.
Človek nemôže myslieť sám za seba, ale má nechať, aby myseľ, ktorá bola v Kristovi, bola v ňom. Nemáme myslieť sami za seba. Máme nazvať všetko, čo je protiklade s tým, čo On povedal, ako keby nebolo, bez ohľadu na to, čo si naše oči nárokujú, že to je. My nežijeme skrze to, čo vidíme. My žijeme skrze to, čo veríme.
W. M. Branham, Hľadieť na Toho Neviditeľného, 58-1003