úryvok z knihy "Generácia - pripomenutie života proroka", Angela Smith
Dátum narodenia: 25.10.1932 Súčasné bydlisko: Elkhorn, Kentucky
Kentucký priateľ a spoločník na poľovačkách, ktorý poskytol miesto, kde mohol W. M. Branham oddychovať a utiecť od stresu služby.
V auguste 1955 prišiel Brat Branham do Acton Campground, malého miesta pri Campbellsville, Kentucky, na tri večery. Bola to stará budova podobná stodole s pilinovou podlahou a mohla pojať pravdepodobne sedemsto ľudí. Každý večer bola úplne plná.
Bolo to tri míle od môjho domu a moja žena a ja sme išli na tie zhromaždenia, hoci v tom čase ani jeden z nás nebol kresťanom. Moja sestra Ruby Wood a jej manžel Banks žili v susedstve Brata Branhama v Jeffersonville a pozvali nás, aby sme prišli a počuli ho hovoriť.
Nerozumel som mnohému, čo som počul, ale vedel som, že to musel byť Boh, nič iné. Bolo tam mnoho ľudí, ktorých Brat Branham vyvolal, ktorých sme poznali a vedeli sme, čo s nimi nie je v poriadku. Potom tam boli dvaja alebo traja, o ktorých sme vedeli, že boli uzdravení, a dvaja z nich boli pacienti s rakovinou.
Bolo to na jar nasledujúceho roku, keď Nellie, moja žena, išla do Modlitebne, keď Brat Branham kázal a vydala svoje srdce Pánovi. Pamätám si, keď prišla v ten večer po zhromaždení domov, sadla si mi na kolená a povedala, „Miláčik, hádaj, čo sa stalo!“ Povedal som, „Čo? Neviem.“ Povedala, „Dnes som bola spasená.“ Povedal som, „Som rád.“ Ale povedal som, „Poviem ti jednu vec. Ži to. Nebuď žiaden pokrytec.“ Bol som vtedy ešte hriešnik, ale vedel som, že nemám rád pokrytcov, a nemám ani dodnes. Potom v máji v roku 1956 som dal svoje srdce Pánovi.
Od roku 1956 strávil Brat Branham každý rok niekoľko týždňov v našom dome. V neskorej jeseni sme poľovali na veveričky a potom sme v neskorej zime lovili zajace. V lete sme chodili na ryby. Istotne sa veľmi tešil, keď tu bol.
Nellie a ja sme boli naozaj mladí, keď sme sa brali; ona mala pätnásť a ja osemnásť. Za tri roky sme mali dvoch chlapcov, Garyho a Larryho (obaja dnes slúžia Pánovi). U Nellie sa rozvinul ženský problém, ktorý bol skutočne zlý, a lekár nám povedal, že nemôže robiť nič iné, len operovať. No, mala len osemnásť, bola len dieťa, a my sme nevedeli, čo robiť. Jeden víkend nás brat Banks pozval na zhromaždenia v Jeffersonville, tak sme išli a Nellie prešla modlitebným radom. Brat Branham na ňu položil ruky, ale vôbec nevidel žiadne videnie, alebo ak áno, nepovedal o tom ani slovo. Len na ňu položil ruky v rýchlom modlitebnom rade a išla ďalej.
Žili sme okolo stošesťdesiat kilometrov od Jeffersonville a pamätám sa, keď som toho večera šoféroval domov, opýtal som sa jej, „Miláčik, veríš, že Pán ťa dnes uzdravil?“ Povedala, „Áno, celým svojím srdcom.“
V tom čase musela nosievať takú podperu, korzet, aby držala jej maternicu. Povedal som, „Tak, môžeš si dať ten korzet dolu a vyhodiť ho, lebo ho už viac nebudeš potrebovať.“
Za nejaký týždeň prišiel brat Branham poľovať. Žili sme vzadu na farme, bol to skutočný vidiek, a moja žena pripravila večeru pre neho a brata Banksa, ktorý s ním prišiel. Tak zatiaľ čo tam sedel za stolom, po tom, ako zjedol večeru, povedal, „Sestra Nellie, mohla by si mi, prosím ťa, podať pohár vody?“ Tak vstala, aby mu išla pre pohár vody, a musela ísť pre to von na verandu. Vtedy sme nemali v dome žiadnu tečúcu vodu, ale tam vzadu bola stará pumpa, kde sme mali vodu. Tak išla pre vodu a vrátila sa a podala mu ju. Vtedy brat Banks povedal, „Myslím, že mám v topánke nejaký klinček a pichá mi do nohy.“
Povedal som, „Daj mi ju a ja to vytiahnem.“ Tak som vzal jeho topánku a vykročil som von dozadu, kde som mal malú kováčsku dielňu. Keď som išiel, brat Branham ma nasledoval. Zatiaľ čo som robil na tej topánke, povedal mi, „Brat Charlie, pred chvíľou, keď sestra Nellie išla von, aby mi doniesla tú vodu, videl som videnie. Je to niečo o nej, ako nosí nejaký druh podpery.“ Povedal som, „Veru tak.“ Vedel som, že nikto to nevedel, len ja, ona a lekár. Povedal, „Nosila nejaký druh podpery, ale netráp sa, Boh ju uzdravil.“ A možno by som toto mohol povedať, lebo to je to, čo povedal. Tiež mi povedal, že budeme veľkí priatelia. Ja som ani nevedel, čo znamenalo 'veľkí priatelia', ale ako išiel čas, stali sme sa skutočne veľkými priateľmi. Po rokoch, keď išla Nellie k lekárovi na prehliadku, povedal jej, že na ženu v jej veku je vo výbornej kondícii.
Viem rovnako ako vy, že skutočný dôvod, pre ktorý brat Branham chodieval k nám, neboli poľovačky a rybárčenie, hoci to mal veľmi rád. Ale situácia, v ktorej bol, s jeho povolaním, musel mať nejaké miesto na odpočinok. Samozrejme si nemohol vôbec odpočinúť vo svojom dome, lebo tam bol takmer neustály prúd ľudí, ktorí chceli, aby sa za nich modlil, alebo chceli odpovede na svoje otázky. Určite tých ľudí neodsudzujem, lebo viem, že by som robil to isté. Ale verím, že Boh pre neho pripravil miesto, kde si mohol trochu oddýchnuť.
Mnohokrát prišiel za kazateľňu a povedal ľuďom, že ide dolu do Kentucky, a každý vedel, že ide k nám. Ale viete, zvláštna vec bola, že zakaždým, keď Brat Branham prišiel dolu, nebola tu nikdy žiadna osoba, ktorá by ho kedy sledovala, jedine, že ich sám priviedol. Či si to uvedomujeme alebo nie, to samo o sebe bol zázrak.
Mnohokrát, keď prišiel, bol tak nervózny. Nikdy sme nehovorili o duchovných veciach, alebo sa ho nepýtali Biblické otázky. Ako viete, to by ho len znovu dostalo do toho stavu, z ktorého sa snažil dostať. Tak sme hovorili o iných veciach, obyčajne o poľovaní a rybárčení. A keď si oddýchol, sám od seba začal hovoriť o duchovných veciach, niekedy hovoril o Pánovi dokopy tri alebo štyri hodiny. Zobral Bibliu a vysvetľoval nám veci, a vzal kúsky papiera a kreslil veci a prechádzal cez to. Robil to večer čo večer.
Keď bol tu, nikdy sme neurobili ani jednu fotku a nikdy sme nenahrali ani jedno slovo. Verím, že to je spôsob, ako to Boh chcel. Ak by sme robili fotky, necítil by sa pohodlne. Keby sme tie sedenia nahrávali, nepovedal by, čo povedal.
Hoci Nellie a ja sme obaja pracovali, nikdy sme nemali veľa peňazí. Nebolo ťažké povedať, čo budeme jesť, lebo sme mali na večeru skoro vždy tú istú vec. Jeden večer sme mali veveričku, sucháre a vývar; a na ďalší večer sme mali vývar, sucháre a veveričku. Naozaj sme nič nemali, ale verím, že brat Branham to mal rád, a verím, že to hovoril práve tak, ako keď povedal, že tá veverička je najlepšie mäso na svete. Možno ste to nikdy nejedli, ale naozaj to nie je zlé.
Poľovali sme každý deň, keď bol tu. Pracoval som v továrni od siedmej ráno do tretej popoludní, a tak som nemal veľmi možnosť chodiť s nimi ráno. Ale vždy som išiel večer na tri alebo štyri hodiny. On a brat Banks na mňa čakali, prišiel som z práce a obliekol som si svoje nohavice na veveričky a išiel znova von. Možno by som to nemal hovoriť, ale viem, že niekedy sme nosili tie isté nohavice niekoľko dní a brat Branham takisto. Tak stvrdli od veveričej krvi, lebo sme tie veveričky, ktoré sme zastrelili, niesli na opaskoch a brat Branham ma zvykol podpichovať a hovoril, „Brat Charlie, keď dnes večer pôjdeš do postele, len postav tie nohavice do rohu.“ Nuž, boli tak stvrdnuté, ale jeho boli presne také ako moje.
V Kentucky ste mali dovolené uloviť šesť veveričiek na jeden deň a my sme ich strieľali s dvadsaťdvojkou. Počul som ľudí hovoriť, „Brat Branham zastrelil každú veveričku do oka.“ No, to nie je pravda. On nestrelil každú veveričku do oka. Veľa ich takto zastrelil, to je pravda, ale niektoré strelil do tela, a ja vám poviem prečo.
Raz sme prišli z poľovačky a moje malé deti mali okolo troch, štyroch rokov. Mali sme nahromadenú veľkú kopu veveričiek, pripravených na čistenie, a moji malí chlapci išli okolo a prechádzali popri tých veveričkách a prezreli každú zvlášť. Povedali, „Táto je dobrá. Táto nemá cenu. Táto je dobrá. Táto nemá cenu.“ Brat Branham povedal, „O čom to, prosím ťa, hovoria?“ Povedal som mu, „Nuž, strelil si ich do hlavy. Zničil si mozočky, a to je ich najobľúbenejšia časť.“ Týmto to dostal. Povedal, „Chlapci, zastrelím vám nejaké. Dám vám pár dobrých.“ A urobil to. Nuž fakt, že dával prednosť veveričím mozočkom pred iným mäsom vám pravdepodobne znie zle, ale vy ich len musíte ochutnať predtým, ako to budete súdiť. Stále jeme mozočky a stále ich máme najradšej.
Potom, čo sme zostali spasení, začali sme pravidelne chodiť hore do Modlitebne v Jeffersonville na zhromaždenia. Jedného dňa mi brat Hickerson, jeden z diakonov, povedal, že brat Branham chce so mnou hovoriť vo svojej kancelárii o tom, aby som sa stal diakonom v cirkvi. Keď sme tam prišli, povedal som, „Brat Branham, ja nemôžem byť diakon. Bývam sto míľ ďaleko a nemôžem tu byť stále. Ja to jednoducho nemôžem robiť.“ Povedal, „Dá ti to možnosť robiť niečo pre Pána.“ Ale ja som povedal, „Nie, brat Branham, nemyslím si, že by som to mal vziať.“ A niekedy v tom čase začalo zhromaždenie spievať „Jemu len ver“ a on musel ísť za kazateľňu, ale obrátil sa a ukázal na mňa prstom a povedal, „Vezmeš to.“ Tak som to vzal. Čo by ste robili vy?
Slúžil som tam 15 rokov ako diakon a ako asistent pastora niekoľko ďalších rokov, predtým, než sme založili zbor dolu v Campbellsville.
Takmer vždy, keď Brat Branham odchádzal domov, povedal, „Brat Charlie, máš nejaké otázky?“ Povedal som, „Nie, nemám.“ Ale za ten čas, čo bol preč, myslel som si, „No, keď sa vráti, opýtam sa ho na toto a toto a toto.“ A ja neviem, ako to celé spolu fungovalo, ale keď sa vrátil, predtým, než som mal vôbec šancu opýtať sa moje otázky, každá otázka bola zodpovedaná. Potom sa pripravil na odchod a opýtal sa, „Máš nejaké otázky?“ No, samozrejme som nemal žiadne otázky.
Vždy som hovoril, že ste s ním mohli mať súkromný rozhovor v zbore plnom ľudí. Verím tomu z celého svojho srdca.
Je to dosť ťažké niekomu vysvetliť, aké to bolo, stáť pred týmto mužom a vedieť, že hľadí cez celý tvoj život. Ale to je presne to, čo sa dialo.
Moja matka mala na tvári rakovinu. Tiahlo sa to k jej nosu a do rohu oka. Malo to asi veľkosť pol dolára alebo väčšiu. Lekári doma sa na to pozreli, potom ju poslali k lekárom do Louisville. Ale aj oni povedali, že sa s tým nedá nič robiť, a poslali ju domov. Tak išla do domu mojej sestry, Ruby, a zavolala brata Branhama.
Prišiel do izby, kde bola mama a modlil sa za ňu. Keď vyšiel von, každý chcel vedieť, čo Pán povedal, ale brat Branham povedal, „Neukázal mi nič, ale verím, že bude v poriadku.“
Mama potom žila ešte ďalších 30 rokov. Zomrela vo veku 94 rokov. Nikdy nemala žiadnu transplantáciu kože alebo niečo také, a keď zomrela, jediný spôsob, ako by ste mohli povedať, že kedysi mala rakovinu, bolo, keď ste zložili jej okuliare, a tam bolo malé miestečko, možno štvrť palca, kde ste mohli vidieť jazvu.
Keď bol môj syn Larry malý, niekedy mal záchvaty, a keď sa teraz pozrieme späť, uvedomujeme si, že to bola epilepsia. Sami sme boli mladí a najprv sme sa tým príliš netrápili. Viete, aké sú deti, netrápite sa tak, ako keď ste starší. Ale došlo to tam, že sa to stávalo dosť často.
Jedného večera bol brat Branham v maminom dome a pripravovali sme sa na lov veveričiek. V tom čase bol Larry v poriadku, ale zrazu brat Branham povedal, „Modlime sa za Larryho.“ Pamätám sa, že si len kľakol ku stoličke a povedal len pár slov, prosiac Pána, aby sa o to postaral a uzdravil ho. Keď sa postavil, povedal, „Brat Charlie, nemyslím, že bude mať ešte nejaké z tých záchvatov, ale ak áno, vyzlečieš mu tielko a hodíš ho do ohňa a povieš, „Robím toto v Mene Pána Ježiša Krista.“ Larry je teraz dospelý muž a už nikdy nemal ďalší záchvat.
Brat Branham nám opakoval tri veci stále dokola a to bolo, že by sme nikdy nemali poľovať mimo sezóny, nikdy by sme nemali uloviť nad limit a vždy by sme mali ísť v nedeľu do zboru. „Choďte do zboru,“ hovorieval. „Nevynechajte zhromaždenie.“ Verím, že stále to pre nás všetkých platí aj dnes. Pamätám sa, keď sme zostali spasení, a predtým, ako sme začali pravidelne chodiť do Modlitebne, chodievali sme do Cirkvi Božej, ktorá bola neďaleko. Samozrejme, že boli trojičiari. V jednu nedeľu bol brat Branham v našom dome a povedal, „Choďte do zboru.“ Takmer nás nútil, a povedal, „Keby som mal oblek, išiel by som s vami.“ Tak sme išli do zboru a nechali brata Branhama doma. Mohli by ste povedať, „Ja by som to neurobil.“ Ak by ste mu verili, urobili by ste to.
Mali sme pár malých psíkov, ktoré naháňali zajace a brat Branham mal o nich dobrú mienku. Boli to dobré psy. Tohto malého psíka, ktorého sme mali, jedného dňa moja manželka prešla, keď cúvala v 1957 Oldsmobile. Bol to len malý drobný psík, a ona prešla rovno cez neho. Chudák malý, krv tiekla z jeho uší a ňufáka a len ledva dýchal.
Lovili sme v lesoch neďaleko domu mojej matky, tak namiesto toho, aby išla k veterinárovi, položila psa do auta a išla na miesto, kde sme boli.
Keď tam prišla, brat Branham už prišiel z poľovačky. Bola tam aj moja sestra, Ruby, a ona už ošetrila mnoho zvierat. Povedala, „Brat Branham, ten pes umiera. Prečo nejdeš a nezastrelíš ho, lebo nie je možné, aby žil. Je rozmliaždený na kusy.“ Brat Branham povedal, „Nuž, sestra Woodová, nerobme to ešte hneď.“ Všetci okrem brata Branhama išli ďalej do domu.
Na dome bola veranda s vysokým schodíkom, asi 60 cm od zeme a potom po pár minútach brat Branham vkročil na verandu a vošiel do domu. A keď prišiel, ten malý psík ho nasledoval a vyskočil na verandu.
Pes bol v poriadku a o pár týždňov neskôr sa brat Branham vrátil poľovať. Povedal som mu, „Brat Branham, pamätáš si toho psíka, za ktorého si sa modlil a Pán ho uzdravil?“ Povedal, „Toho beťára, áno.“ Povedal som, „Vieš, ten pes je preč už asi týždeň.“ A na to nikdy nezabudnem, brat Branham sa otočil a pozrel na mňa a povedal, „Nuž, brat Charlie, myslím, že sa jednoducho niekam odvliekol a umrel.“ Nemyslite si, že by vás neskúšal! Povedal som, „Brat Branham, ten pes nezomrel. On tu behal celý minulý týždeň. Tomu psovi sa nič nestalo.“
Našiel som toho psa. Zistilo sa, že nejaký chlapík ho ukradol a ja som to uzavrel tým, že som mu ho nechal. No, neviem, či by som to teraz urobil alebo nie, ale vtedy som to urobil. Nechal som ho jednoducho ísť.
Keď brat Branham kázal sériu o Duchu Svätom, možno si pamätáte, ako to jasne vyjadril, že bez toho nemôžete ísť do Vytrhnutia, a mnohých z nás to vrhlo do zúfalstva. Pamätám si, ako som chodieval po poli za domom, len som kráčal a modlil sa. Niekedy sa človek dostane do Prítomnosti Božej na takej úrovni, že ledva chodí.
No, brat Branham vedel, že túžim po Duchu Svätom, a keď k nám prišiel, povedal mi, „Brat Charlie, čo sa deje je to, že chodíš, plačeš, modlíš sa a Prítomnosť Božia je všade okolo teba. Ale čo je tvoj problém, ty sa dívaš tam niekde ďaleko po Bohu, aby si niečo urobil a aby On poslal Ducha Svätého a On je všade okolo teba. Tá Veľká Prítomnosť, ktorú cítiš, to je Duch Svätý. Len otvor dvere. Teraz sa chystám odísť, ale poviem ti niečo, ak neobdržíš Ducha Svätého, tak keď sa vrátim, pôjdem s tebou a zostaneme, až kým to nedostaneš.“
To mi stačilo. Poslal mi pásku, a myslím, že teraz zmenili ten názov, ale volalo sa to Viera je šiesty zmysel, a počas počúvania tej pásky som prijal Ducha Svätého. A moja žena tiež. Viem, že brat Branham už nebol nikdy taký istý po tom, čo stretol tú konšteláciu Anjelov v Horách Zapadajúceho Slnka. V roku 1964, na sklonku roka sme my dvaja išli poľovať. Odviezli sme sa na miesto, kde rád poľoval, na miesto zvané Blatová dolina, a ja som vedel, že tam bolo veľa veveričiek. Povedal som, „Brat Branham, ty choď tadiaľ a ja pôjdem touto druhou cestou.“ Po ceste, ktorou som išiel, rúbali drevo, a chcel som si byť istý, že bude mať možnosť uloviť nejaké veveričky. Tak keď sme prišli v ten večer, myslím, že ja som ulovil dve, ale brat Branham nemal žiadnu, a to sa na neho nepodobalo.
Videl, že som bol naozaj sklamaný, tak povedal, „Nuž, brat Charlie, chcem ti niečo povedať. Mohol som ich zabiť. Prišli rovno na kmeň, kde som sedel, ale nezabil som ich.“ Podľa mňa, on mal o toľko viac lásky ku všetkému. To bol veľký rozdiel, ktorý som v ňom videl. Počas tej poslednej jesene, predtým, keď nás opustil, brat Branham vedel, že sa niečo stane. Vedel, že jeho čas je krátky. Ten posledný krát, ako bol u nás, myslím, že išiel von do auta dva alebo trikrát, kým sa pripravil na odchod. Potom sa vrátil a modlil sa a hovoril nám veci, ktoré máme robiť, a ktoré nemáme robiť.
Mal na sebe šiltovku, ktorú rád nosil, keď lovil veveričky, a keď sa chystal na odchod, prišiel som k oknu jeho auta a on si ju dal dolu a položil mi ju na hlavu. Povedal som, „Brat Branham, ja nechcem tvoju šiltovku.“
Ale on povedal, „Áno, len si ju vezmi, brat Charlie. Ja ju už nebudem potrebovať.“ Stále ju mám. Verím, že brata Branhama znovu stretnem na tejto strane. Verím, že vzkriesenie je tak blízko. Idem tam hore a prechádzam sa po tých lesoch a trávim tam nejaký čas, kde sme radi lovili. Vyzerám ho, či prichádza kráčajúc dolu tým chodníkom v jednom z týchto dní, potom budem vedieť, že premena tohto tela sa čoskoro stane.
Dnes si o bratovi Branhamovi myslím viac ako kedykoľvek v mojom živote. Každým dňom ho milujem o niečo viac. Milujem Posolstvo, ktoré priniesol, a dnes verím, že o trochu viac rozumiem to, o čom sa nám celý čas snažil povedať.
Viem, že si cením každý moment, ktorý som s ním strávil. Všetko, čo som kedy videl, bol Boh. A rád by som povedal, že verím, že Boh kráčal medzi nami v tomto dni, ale neverím, že brat Branham bol Boh. Takisto by som rád povedal, že ho chcem vychvaľovať, koľko len môžem. Chcem ho vyvýšiť tak vysoko ako len môžem, bez toho, aby som ho robil Pánom Ježišom Kristom v tele. Týchto posledných pár rokov bolo najlepších v mojom živote, a je to všetko pre to, o čom nás brat Branham vtedy učil, a je to stále väčšie a väčšie. Veci, ktoré povedal, ktorým sme vtedy nerozumeli, sa teraz stávajú jasnejšími. ❏