Bože, budem ti spievať novú pieseň; pri harfe o desiatich strunách ti budem spievať žalmy, tebe, ktorý dávaš kráľom spasenie, ktorý vyslobodzuješ Dávida, svojho služobníka, od zlého meča. Vysloboď ma a vytrhni z ruky cudzozemcov, ktorých ústa hovoria márnosť, a ktorých pravica je pravicou lži, aby boli naši synovia ako rastúce štepy podarené vo svojej mladosti, naše dcéry jako uholné stĺpy, krásne tesané, vzoru chrámu; aby naše komory boli plné a vydávali potravu rôzneho druhu; naše stádo aby rodilo na tisíce, na desaťtisíce na našich poliach. Naše voly nech sú naložené; nech nie je nepriateľského vpádu ani výpadu, ani nech nie je kvílenia na našich uliciach. Blahoslavený ľud, ktorému sa tak deje; blahoslavený ľud, ktorému je Hospodin Bohom! (Žalm 144:9-15)
Nechcem o tom ďalej príliš veľa hovoriť, viete, ako sa ľudia okolo sťažujú, pretože si myslím, že jedna z najhorších vecí je vidieť muža alebo ženu, ktorí sa ustavične sťažujú. Stále som si myslel, „Bože, chráň ma od toho.“ Vidíte. To po celý čas oslabuje vieru. Viete. Viem, keď ľudia starnú, každý z nás, prihodí sa nám toto a prihodí sa nám tamto. A viem, keď starnete, tieto drobné veci sa budú hromadiť, oni sa proste hromadia. Ale zdá sa mi, že jedna z najhorších vecí je to, keď satan korunuje život nejakého človeka. Mrzutý starý muž alebo stará žena, viete. Dúfam, že nedôjdem do toho miesta. Dúfam, že to môžem zniesť, ako svoje bremená a prísť na to miesto, kde... Chcem, aby môj život bol korunovaný slávou Božou, trpezlivosťou, vľúdnosťou, pokojom a naplnený Duchom Svätým.
Jedna z hlavných vecí, ktorá ma stále v živote trápila, bola nervozita. Keď som sa unavil a bol som naozaj vyčerpaný, začal som mať taký pocit, akoby sa o mňa nikto nestaral, (viete) a ste z toho celý... Tiež to mávate. Stávalo sa mi, že som mal toho nadmieru, viete, a niekedy to bolo veľmi zlé a sotva som mohol... To je napätie, ono to spôsobuje. A dostal som sa mnohokrát do takého stavu, zvlášť pri tak mnohých videniach, viete, to sa mi jednoducho stáva. Dívam sa na niekoho a rozmýšľam, „Toto je videnie. Nie, nie, nie. Nie je. Áno. Je alebo nie je?“ Vidíte? Ľudia si len neuvedomujú, čo to stojí.
Tak potom uvažujete. Začnete rozmýšľať, „Dobre, vy ste...“ Potom sa z toho dostanete a myslíte si, „Dobre, no, čo som urobil? Mám päťdesiat rokov a nič som pre Pána neurobil a starnem a čo...? Ó.“ Potom sa dostávate do toho, čomu sa hovorí „blues“ skľúčenosť. Niektorí z vás bratov v mojom veku sa pamätáte, nazývali to „blues“ - skľúčenosť. Otec o tom zvykol hovoriť a ja som bol zvedavý, čo to znamená, a teraz už dobre viem, čo to znamenalo. Tak potom, keď sa začnete takto cítiť, nič z toho nie je pravda; to je len vaša predstava a vy to viete. Vidíte? Viete, to si len sami robíte.
W. M. Branham, Čas zjednocovania sa a jeho znak, 63-0818