A Hospodin Boh riekol hadovi: Že si to urobil, zlorečený budeš nad každé hovädo a nad každé zviera poľné; na svojom bruchu sa budeš plaziť a budeš žrať prach po všetky dni svojho života. A položím nepriateľstvo medzi tebou a medzi ženou, medzi tvojím semenom a medzi jej semenom; ono ti rozdrtí hlavu a ty mu rozdrtíš pätu. (Genezis 3:14-15)
Abrahám vedel, a ostatní vedeli, že zatiaľ čo hľadali mesto, vedeli, že odniekiaľ boli. Niečo sa stalo. Žili na ochromenej zemi. Prichádzali zemetrasenia; prišli búrky, vojny a zabíjanie. Vlk a baránok sa na sebe navzájom kŕmili, alebo lepšie povedané, vlk sa kŕmil na baránkovi a lev na volovi. Nevyzeralo to správne. Niečo nie je v poriadku. On vedel, že niečo nebolo v poriadku. Človek, a brat zabíjal brata. Otec zabil syna; syn zabil otca. Niečo nie je v poriadku. On zostarieva. On zomiera. Vädne. Je na ňom choroba. Je spútaný. Stromy rastú, ale nie sú nesmrteľné; zomierajú. Vrchy sa menia. Moria vysychajú. Vody chátrajú. Niečo je zle, a on hľadal to miesto, mesto, kde sa to viac nebude diať; on vedel, že ak by sa kedy mohol vrátiť späť do Prítomnosti Toho, ktorý to učinil správne, mohol by si s Ním o tom pohovoriť.
Ó, hriešnik, čo za privilégium to dnes ráno je, keď môžeš vedieť, že teraz existuje pre teba cesta. Ten deň na Golgote otvoril cestu. To, po čom tí patriarchovia tak pátrali a hľadali to, Golgota ti to dala zadarmo. Ako by si to mohol odmietnuť? Ako by si to mohol odmietnuť kvôli pripojeniu sa k denominácii? Ako by si to mohol odmietnuť a nahradiť to niečím, pôžitkami tohto sveta. Prečo to neprijať? Otvárajúca sa opona privádza človeka rovno naspäť do Prítomnosti Božej bez akéhokoľvek druhu hriechu na ňom a stavia pred neho cestu ku veci, ktorú hľadá: nebo, sláva, pokoj, večný Život, všetko rovno pred ním. Ten deň bol pre satanovu moc smrteľnou porážkou. Všetko to zakončilo. A môžem Ho tam vidieť. On bol tým Baránkom Edenu od úplne prvého tieňa, ktorý z toho vyšiel, keď Ábel skrze vieru obetoval Bohu omnoho lepšiu obeť než Kain.
Musel omotať letorast z viniča okolo krku toho baránka, dotiahol ho ku skale, vzal do ruky ostrý kameň a zaklonil mu hlavu dozadu a sekal ho a rezal, až kým nezomrel a jeho vlna sa omočila v jeho vlastnej krvi. Zostal v kaluži svojej krvi.
To bol tieň. Ale v tom dni na Golgote, to nebol bránok z tejto zeme, ale to bol Baránok Boží, ktorý zomieral, ležal v kaluži Svojej vlastnej Krvi. Bol svetom dorezaný a dosekaný, dobitý a opľutý, doudieraný a zbitý, a všetko ostatné, a Krv kvapkala dole z kaderí Jeho vlasov.
Keď zomieral Ábelov baránok, zomieral hovoriac v jazyku, ktorému Ábel nemohol rozumieť. On bečal. A keď zomieral Boží Baránok, v tom dni na Golgote, On hovoril v takom jazyku, že nikto Mu nedokázal rozumieť, "Môj Bože, Môj Bože, prečo si Ma opustil?" To bol Boží Baránok, dosekaný na kusy, rozsekaný.
On bol práve tým Baránkom, ktorého mal Ábel v mysli, keď videl to zasľúbené Semeno ženy. On bol Baránkom, ktorého videl Daniel, že bol odseknutý z hory bez pomoci rúk. On bol pre toho proroka Kolesom v strede kolesa. Všetko, čo predvideli, sa v ten deň vyplnilo, v ten deň na Golgote. To prinieslo tú veľkolepú vec. To zlomilo satanovi chrbticu.
W. M. Branham, Ten deň na Golgote, 60-0925