Lebo koho Pán miluje, toho kázni, a švihá každého, koho prijíma za syna. Ak znášate kázeň, Boh sa vám podáva jako synom. Lebo kdeže je nejaký syn, ktorého by nekáznil otec? Ale ak ste bez kázne, ktorej sa stali účastní všetci, vtedy ste cudzoložňatá a nie synovia. A potom: svojho tela otcov sme mali za kázniteľov a ostýchali sme sa; či sa tedy o mnoho viacej nepodriadime Otcovi duchov, aby sme žili?! Lebo tamtí na málo dní, podľa toho, jako sa im videlo, káznili; ale on na užitok, dostať podiel na jeho svätosti. (Hebrejom 12:6-10)
“Stojím vo dverách,” povedal Ježiš v tomto Laodicejskom veku, “a klopem.” Všimli ste si, že to je jediný cirkevný vek, v ktorom On bol vystrčený zo Svojej cirkvi? Vo všetkých iných cirkevných vekoch bol vo vnútri cirkvi. Cez metodistov a luteránov, a tak ďalej, On bol vo vnútri cirkvi. Ale tu je On vonku, naše vyznania a veci Ho vyviedli von z cirkvi. Ale On stojí tam vonku a stále klope, “Ten, kto bude počuť a otvorí dvere, Ja vojdem k nemu, budem s ním večerať a uzdravím jeho oči a dám mu šaty a dám mu bohatstvo neba, ten, kto bude počuť Moje klopanie.” Myslel som, že si spomeniem na meno toho umelca, ktorý nakreslil ten obraz, skôr namaľoval ten obraz, vo dverách. Keď on, viete, že všetky veľké obrazy musia ísť najprv cez tú radu alebo tú sieň kritikov, pred tým, ako to môže byť zavesené v tej sieni slávy. Tá originálna maľba teraz pôjde za milióny dolárov.
Ale vidíte, to je ako Cirkev, ktorá musí prejsť cez tú sálu kritikov. Ideme cez ňu. Budú ťa volať náboženským fanatikom, budú ťa volať všetkým možným. Ale ak len môžete držať svoju pozíciu v Kristovi, potom nás On jedného dňa vezme do siene slávy. Ale najprv musíme vystáť kritiku. V tom je veľmi málo z nás, ale to je to, kde sa to ukazuje. Ten, kto nemôže vystáť karhanie, je nelegitímne dieťa a nie dieťa Božie. Bez ohľadu na to, ako je pripojený do zboru a čokoľvek už urobil, on je stále, ak nemôže vystáť potrestanie, on je nelegitímny a nie je skutočne dieťaťom Božím. Ale skutočné opravdivé dieťa Božie sa nestará o to, čo ten svet hovorí, všetko ďalšie je druhoradé. On má svoju myseľ na Kristovi a to to vyjasňuje. Áno. Čokoľvek Kristus hovorí, aby urobil, on to urobí. Kamkoľvek Baránok ide, oni sú s Ním, kamkoľvek. A potom vidíte, ako sa On prejavuje, Jeho Prítomnosť a čo On robí. On je vždy so Svojím ľudom, Svojou Nevestou. On sa Jej dvorí. Jedného dňa bude svadobná večera.
A tento umelec, akokoľvek, keď to išlo cez tých kritikov, mnoho kritikov zhromaždených okolo tohoto umelca. Nemôžem si spomenúť na jeho meno. Snažím sa rozmýšľať o Michelangelovi, ale on bol sochárom Mojžišovho monumentu. Ale nemôžem si spomenúť na jeho meno. Ale akékoľvek ono bolo, on povedal, “Váš obraz je pozoruhodný,” povedal, “nemám nič, čo by som mohol proti vášmu obrazu povedať.” On povedal, “Pretože On drží lampu vo Svojej ruke, a to ukazuje, že On prichádza v temnosti noci.” On povedal, “A potom je On vo dverách, so Svojou hlavou, Svojím uchom, tak, aby si bol istý, že neprehliadne to najmenšie zavolanie. Má ucho obrátené ku dverám a klope na dvere.” On povedal, “Ale viete, pane, je jedna vec, na ktorú ste vo vašom obraze zabudli.”
A tomu umelcovi zabralo celý život, aby to namaľoval, on povedal, “Čo je to, čo som zabudol, pane?”
On povedal, “Bez ohľadu na to, ako veľmi On klopal, vidíte, zabudli ste tam dať kľučku. Na tých dverách nie je kľučka.” Ak si všimnete tie dvere, nie je na nich kľučka.
“Ó,” povedal ten umelec, “Ja som to tak namaľoval. Vidíte, pane,“ on povedal, “tá kľučka je vo vnútri. Vy ste tí, ktorí otvárajú dvere. Vy tie dvere otvárate.”
W. M. Branham, Dvere vo dverách, 65-0206