Deti, každý jeden z vás vyzeráte ako tie moje. Vy, každé jedno z vás vyzeráte presne tak ako moji synovia a dcéry. Určitým spôsobom nimi ste, vidíte, duchovne hovoriac. Je to tak. Pán Boh vložil vaše duše do mojej opatere, pretože ma prichádzate počúvať. Veríte mi. Vidíte? A v jednom zmysle slova ste moji synovia a dcéry. Je to tak.
Vždy si pamätajte, zachovávanie prikázaní Božích je ohromná vec. Byť vychovaný v dobrom domove je dedičstvom od Boha. A byť takými milými deťmi s povahami, ako máte vy, to je výborné. Je to nádherné mať vzdelanie. Je nádherné vôbec žiť v takejto slobodnej krajine. Máme mnoho vecí, za ktoré máme byť vďační.
Ale je jedna vec, ktorú len tak nezdedíš. Musíš To prijať. To je Večný Život. A dokážete to jedine tak, že budete nasledovať Ježiša skrze prežitie znovuzrodenia. Nezanedbajte to.
Je taký malý príbeh, ktorý som raz počul, o mužovi, ó, ktorý bol chudobný. A on vždy chcel... Je to tak trochu rozprávka. Stále si to pamätám. A jedného dňa odtrhol kvet, ten kvet bol magický a ten kvet mu odpovedal a povedal, „Bol si chudobný po celý svoj život.“ Povedal, „Teraz pros, o čo chceš, a bude ti to dané.“
On povedal, „Nech sa otvorí tamtá hora a nech tam môžem vojsť a nájsť v tej hore zlato.“
„No,“ povedal, „budeš ma musieť vziať so sebou kamkoľvek pôjdeš. Rozumieš? Budeš ma musieť vziať so sebou. A tak, kdekoľvek som, potom môžeš prosiť, čo chceš.“
On prišiel k tej hore a hora sa otvorila a vošiel do vnútra. Tie police boli plné zlata a diamantov, ako pokračuje ten malý rozprávkový príbeh. Položil ten kvet na stôl alebo na skalu. A rozbehol sa a chytil obrovský drahokam a povedal, „Toto musím ísť ukázať mojim priateľom. A teraz som bohatý človek. Teraz mám všetko. Musím to ukázať.“
A tak, ten kvet prehovoril, „Ale,“ povedal, „zabudol si na tú hlavnú vec.“
A tak pribehol naspäť a niečo zdvihol, povedal, „No, možno si vezmem kúsok zlata. Vezmem si kúsok striebra.“ A tak povedal, „Poponáhľam sa von, aby som povedal ľuďom, aký som bohatý a čo všetko mám.“
A vbehol do dverí a ten kvet povedal, „Ale zabudol si na tú hlavnú vec.“
Tak znova beží naspäť. Povedal, „Nachádzame tu všetky druhy materiálov.“ A tak zdvihol kameň. Povedal, „Pôjdem, vezmem tento kameň a ukážem ľuďom, z akého druhu kameňa je vytvorená táto hora, aby som tak dokázal nájsť cestu späť k nej.“ Vidíte?
A začal vychádzať cez dvere a ten kvet už poslednýkrát povedal, „Zabudol si na tú hlavnú vec.“
„Ó,“ povedal, „Ó, buď ticho!“
Vidíte, on už viac nechcel počuť to, „Zabudol si na tú hlavnú vec,“ a vybehol dverami von. A keď to urobil, dvere sa za ním zatvorili a ten kvet zostal vo vnútri. Tá hlavná vec bol ten kvet. Vidíte? Tá hlavná vec bol ten kvet.
W. M. Branham, Poď, nasleduj Ma, 63-0601