Jeden francúzsky vojak, mali v armáde skupinu vojakov, ktorí mali túto stratu pamäte, je to zo šoku z boja. A mali určitý program. Zavolali ľudí, ktorí postrádali svojich milovaných, zavolali ich, aby videli, či by mohli týchto chlapcov identifikovať. Nemali žiadnu nádej, možno jeden alebo dvaja ich rozpoznali. A potom vzali tých ostatných; išli ich umiestniť do sanatória, kde mali zostať do konca svojho života. Išli vlakom hore kopcom a zastavili sa na stanici a nechali tých chlapcov vystúpiť, aby si natiahli nohy. A sprievodca vyšiel s nimi na kopec, aby ich pozoroval, kvôli tej strate pamäti museli byť pod dozorom. Pozorovali tam jedného mladíka. Vystúpil a začal sa obzerať dookola na vodnú nádrž, rozhliadal sa po celom kopci. Pretrel si tvár a skúmal a znovu sa pozrel; videl tú vodnú nádrž. Poobzeral sa okolo tej stanice a začal kráčať. Ten strážca, namiesto toho, aby ho zastavil, ho nasledoval. Šiel hore na kopec, potom malým chodníkom dole, odbočil doprava, prešiel cez druhý malý kopec a prišiel k malej drevenici. Pozeral sa. Vyšiel na terasu, vyšiel starý muž s palicou v ruke, položil ramená okolo jeho krku a povedal, „Môj synu, vedel som, že sa vrátiš. Povedali mi, že si mŕtvy, ale ja som vedel, že sa vrátiš.“ A ten chlapec prišiel k sebe. Strata pamäte ho opustila. Vedel identifikovať, kým bol. Vedel, že to bol jeho otec. Ó, vojak kríža, ktorý si bol šokovaný toľkým tréningom, utrpel si toľko šokov denominácie a vyznania a vecí sveta, prečo sa len na chvíľu nezastavíš a neporozhliadaš sa v Biblii? Možno sa tam budeš trochu túlať a môžeš sa nájsť a zidentifikovať v Slove ako veriaci. Môžeš byť v jednom z týchto dní nájdený, že Ho nepoznáš. Možno prídeš k sebe, ako to urobil márnotratný syn a nájdeš sa. Môžeš nájsť svoju identifikáciu v Božích Slovách.A povedal: Nejaký človek mal dvoch synov. A mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi pripádajúci diel imania! A on im rozdelil majetok. A po nie mnohých dňoch shromaždil všetko ten mladší syn a odcestoval do ďalekej krajiny. A tam rozmrhal svoje imanie žijúc prostopašne. Keď potom všetko strovil, nastal veliký hlad v tej krajine, a on začal trpieť núdzou. A išiel a pripojil sa ktorémusi z občanov tej krajiny, a ten ho poslal na svoje polia pásť svine. A žiadal si môcť naplniť svoje brucho mlátom, ktoré žrali svine, ale mu ho nikto nedával. No, potom vstúpil do seba a povedal: Koľko nájomníkov mojeho otca má hojnosť chleba, a ja tu hyniem hladom! Vstanem a pojdem k svojmu Otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i pred tebou, takže už viacej nie som hoden volať sa tvojím synom; učiň ma jako jedného zo svojich nájomníkov. (Lukáš 15:11-19)
W. M. Branham, Duchovná strata pamäte, 64-0411