1. Timoteovi 2:1-8 » Napomínam tedy, aby sa predovšetkým konali prosby, modlitby, prímluvy a poďakovania za všetkých ľudí, za kráľov a za všetkých, ktorí sú vo vysokom postavení, aby sme žili pokojný a tichý život vo všetkej pobožnosti a počestnosti. Lebo to je dobré a príjemné pred naším Spasiteľom Bohom, ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy. Lebo je jeden Boh, jeden aj prostredník Boha a ľudí, človek Kristus Ježiš, ktorý dal sám seba jako výmenné za všetkých, svedoctvo to vo svojich časoch, na čo som ja postavený za hlásateľa a apoštola, hovorím pravdu v Kristovi, neklamem, za učiteľa pohanov vo viere a v pravde. Chcem tedy, aby sa mužovia modlili na každom mieste a pozdvihovali sväté ruky bez hnevu a bez pochybovania.
Viete, niečo na tom je, zostať osamote. Mnoho ľudí, ak neprídu do cirkvi, sa vôbec nemodlia. Veľa ľudí si myslí, že jediné miesto na modlitbu je v cirkvi, ale Biblia hovorí, aby sa Boží muži modlili kdekoľvek, dvíhajúc sväté ruky. A preto, keď zostaneme osamote, zvyčajne sa modlievame inak, ako by sme sa modlili v cirkvi, je to skrytá modlitba, o ktorej hovorí Ježiš hovoriac, „Vojdi do svojej komôrky, zatvor za sebou dvere, a keď to urobíš, modli sa ku svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A On, ktorý vidí v skrytosti, ti odplatí zjavne.“
A keď sa takto modlíme, potom taká modlitba, z ktorej je odstránené všetko pokrytectvo, na nej niečo je. Zdá sa, že tým, že sme zostali sami, sa dostávame do lepšieho spojenia s Bohom. A častokrát to bolo v mojom živote, pravdepodobne aj vo vašom živote, že niekedy jednoducho musíme zostať osamote s Ježišom. Bral som svoje auto, išiel som ulicou a jednoducho som premýšľal. Potom som išiel diaľnicou, kde nebola premávka, alebo som išiel nejakou dedinskou cestou až do chvíle, kedy som bol preplnený Jeho milosťou a dobrotou, že som jednoducho zastavil, držal som volant a plakal ako malé dieťa.
Toto zostávanie osamote; častokrát som si vyšiel do hôr. Išiel som na lov, vyšiel som na nejakú horu, sadol na skalu a jednoducho som pozeral na oblohu, dokiaľ sa mi nezdalo, že celá moja vnútorná bytosť začala byť naplnená niečím, čo som jednoducho mohol cítiť. Ó, zdalo sa, že všetko z toho sveta pominulo. Ách, aké vzácne hodiny osamote s Bohom.
A práve tam prichádza to najväčšie zjavenie a inšpirácia, vtedy, keď sme osamote s Bohom. Mali by sme si pre to vyhradiť viacej času, som si istý, že by sme mohli žiť lepším životom, viac víťazným životom v Kristovi.
W. M. Branham, Slepý Bartimeus, 57-0301
Dnes čítaj: 2. Samuelova 7; Žalm 131; Hozeáš 1; 1. Timoteovi 2.