2. Samuelova 16: 5-10 » A keď prišiel kráľ Dávid až po Bachúrim, tu hľa, vyšiel odtiaľ nejaký muž z rodiny domu Saulovho, ktorému bolo meno Šimei, syn Géru, vychádzal pozvoľna a zlorečil. A hádzal kamene do Dávida jako aj do všetkých služobníkov kráľa Dávida, hoc i všetok ľud i všetci udatní mužovia boli po jeho pravej i po jeho ľavej strane. A takto hovoril Šimei, keď zlorečil: Vyjdi, vyjdi, mužu krvi! A mužu beliála! Hospodin obrátil na teba všetku krv domu Saulovho, na ktorého mieste si kraľoval. Ale Hospodin dal kráľovstvo do ruky Absaloma, tvojho syna. A hľa, zapadol si vo svojej vlastnej zlobe, lebo si mužom krvi! A Abišaj, syn Ceruje, povedal kráľovi: Načo má zlorečiť tento mŕtvy pes môjmu pánu kráľovi? Dovoľ, prosím, žeby som ta išiel a zoťal mu hlavu! Ale kráľ povedal: Čo ja mám s vami, synovia Ceruje? Že zlorečí? A keď mu Hospodin povedal: Zloreč Dávidovi! nuž ktože povie: Prečo tak robíš?
On raz na inom mieste povedal jednému mužovi, "Ty si podľa Môjho vlastného srdca." Človek podľa Jeho vlastného srdca - Dávid. Pamätáte sa na to? Duch Boží v Dávidovi. Dávid, odmietnutý kráľ. Stále ten pomazaný býva odmietnutý. Dávid, ten odmietnutý kráľ, išiel hore na vrch, keď jeho vlastný ľud... Budem to kázať v týchto ďalších troch minútach. Keď vlastný Dávidov ľud mal byť, jeho vlastný druh ho zosadil z trónu, jeho vlastný syn, a odohnal ho preč z trónu. Dávid tam odchádzal, a dokonca jeden z nich tam vyšiel a pľuval na neho - na toho pomazaného kráľa. Tento človek išiel okolo krívajúc vo svojej doktríne (Biblia hovorí, že on kríval, viete), a on išiel okolo a pľul na toho kráľa. Pozorujte Krista. Pľuli na Neho! Ten posol po jeho boku, anjel, ktorý ho reprezentoval, vytiahol meč a povedal, "Či má zostať stáť hlava tohoto psa... pľuje na kráľa?" Ten anjel povedal, "Raním ho smrťou!"
David povedal, "Schovaj svoj meč. Ja musím toto urobiť." Vyšiel na štít toho Jeruzalemského vrchu, pozrel sa dole (odmietnutý kráľ) a zaplakal. Po osemsto rokoch tam bol Syn Davidov, ten Duch, ktorý bol čiastočne v Dávidovi, zastal na tom istom vrchu, odmietnutý kráľ, na ktorého pľuli a robili si z Neho posmech. Je to pravda? Môžem si predstaviť Boha, ako povedal, ten anjel tam kráčal vedľa Neho, keď On takto išiel na Golgotu, "Či má zostať stáť hlava tohoto psa?"
"Nechaj ho tak." Ó, prichádza čas.
Ale čo s Dávidom, keď prichádzal naspäť? Tá scéna sa zmenila. Dávid prichádzal triumfálne. Tento človek tam bežal a kričal o milosť. Skutočne, nechaj ho tak. On jedného dňa príde v moci. Potom sa ten smiech zmení na niečo iné. Je to tak, nechajte ich len tak.
W. M. Branham, Vypovedané Slovo je originálne Semeno, 1. časť, 62-0318M
Dnes čítaj: 2. Samuelova 16; Žalm 140; Hozeáš 10; Títovi 1.