Uveril som, preto som hovoril. No, ja som bol veľmi strápený. Ja som povedal vo svojom spechu: Každý človek je lhár. Čím sa odplatím Hospodinovi za všetky jeho dobrodenia, ktoré mi učinil?! Vezmem kalich mnohonásobného spasenia a budem vzývať meno Hospodinovo. Splním Hospodinovi svoje sľuby, splním pred všetkým jeho ľudom. Drahá je v očiach Hospodinových smrť jeho svätých. Prosím, ó, Hospodine, lebo ja som tvoj služobník, som tvoj služobník, syn tvojej dievky; rozviazal si moje putá. Tebe budem obetovať bitnú obeť chvály a budem vzývať meno Hospodinovo. Splním Hospodinovi svoje sľuby, splním pred všetkým jeho ľudom, vo dvoroch domu Hospodinovho, prostred teba, Jeruzaleme. Hallelujah! (Žalm 116:10-19)
On povedal, „A požehnaný je ten, kto by sa nepohoršil na Mne.“ Rozumiete? „Požehnaní sú tí, ktorí sú čistí v srdci. Požehnaní sú činitelia pokoja.“ Požehnaní sú, požehnaní sú a tu ďalej On znovu pridáva toto blahoslavenstvo. Vidíte? „A požehnaný je ten, kto by sa nepohoršil na Mne.“ Ó, to bol ohromný čas, v tých dňoch.
No, zisťujeme, čo spôsobilo, že to začalo, bolo to práve po službe tohto veľkého, drsného Eliáša Nového Testamentu, Jána Krstiteľa. A to je ten, ku ktorému bolo to posolstvo poslané. A Ján bol kvôli svojej službe daný do väzenia.
A, ó, aký drsný človek bol Ján. A on bol skutočne tým poslom, o ktorom Ježiš povedal, „On pôjde predo Mnou.“ A on bol mužom pustatiny. A keď ho chytili, on bol presne ako Eliáš, ktorého duchom bol pomazaný. On bol ten pomazaný Eliáš Nového Testamentu.
Ako bol Eliáš takým druhom človeka, ktorý nemal rád ten jezábeľský spôsob, akým žili tie nemorálne ženy, a Ján, to bolo to isté. A Eliáš žil na púšti a Ján tak isto. Ján zostával tak trochu sám, práve tak ako Eliáš. A tento ohromný, drsný muž z púšte a oni ho dali do starého zatuchnutého, vlhkého, mokrého žalára.
Pre Jána to musela byť hrozná skúsenosť, pre človeka, ktorý bol slobodný na púšti, za pokrm mal kobylky a med a putoval po púšti, tam, kde si mohol zabiť to, čo zjedol, alebo vziať si, čo chcel, z tej púšte. A teraz je dolu v starom, zatuchnutom, špinavom žalári, možno niekde v tmavej temnici. Kvôli tej žene Herodias, ktorá ho tam uvrhla, pretože on povedal Herodesovi, že to nebolo správne, aby si vzal ženu svojho brata Filipa a žil s ňou. To pre neho nebolo legálne, aby to robil.
A Ján bol jeden z tých mužov, ktorí si nedávali servítku pred ústa. On sa netrápil, že ona sa vytočí. Pre neho to nerobilo žiaden rozdiel. Ak to bolo zoťatie hlavy, bolo to zoťatie hlavy. To je všetko. Práve ako Eliáš. On povedal rovno to, čo musel povedať. Čo bolo správne, bolo správne. Ak to bolo zlé, bolo to zlé.
Bože, dnes toho potrebujeme viac, mužov, ktorí budú stáť na skutočne rýdzom presvedčení zo Slova Božieho. Vypovedzte to a nebuďte ticho. Vypovedzte to.
W. M. Branham, Zabudnuté blahoslavenstvo, 61-0425E