Lukáš 6:47-49 » Každý, kto prichádza ku mne a čuje moje slová a činí ich - ukážem vám, komu je podobný. Podobný je človekovi, staväjúcemu dom, ktorý kopal a išiel hlboko a položil základ na skale. A keď prišla povodeň, oborila sa rieka na ten dom, ale nemohla ním pohnúť, pretože bol dobre založený na skale. Ale ten, kto počul a neučinil, podobný je človekovi, postavivšiemu dom na zemi bez základu, na ktorý sa oborila rieka, a hneď sa zrútil, a pád toho domu bol veliký.Britské ostrovy sú husto zaľudnené. V Anglicku ťažko nájdete miesto, na ktorom by nestál nejaký dom. Podobne to je aj v Nemecku, a tak ďalej. Sú to staré krajiny a nie je tam už voľné územie; a ľudia tam mávajú malé záhradky. V Nemecku a v iných takýchto krajinách, nenájdete za domom nejaký pekný, pokosený trávnik s množstvom stromov. Nájdete tam záhon s paradajkami, fazuľou a zemiakmi – s niečím, čo sa dá jesť. Oni to musia tak robiť. Je tam málo neobývaného územia. Mladý anglický vojak, ktorý ma sprevádzal – vystúpili sme na jednu horu – brat Baxter, ja a ten mládenec. Prišli sme na miesto, ktoré bolo pekným zákutím. Boli tam stromy a zelená tráva a všetko, čo k tomu patrí. Pomyslel som si, „Nie je to nádherné miesto?“ Oslovil som toho anglického vojaka, „Chcel by som sa vás, pane, na niečo opýtať. Vidím, že váš ostrov tu je dosť husto zaľudnený. Prečo teda, tak rozľahlé územie, aké je tu, dlhé niekoľko akrov – takéto krásne miesto so stromami a údolím a peknou prírodou, prečo ste ho nechali tak a nikto si tu nepostavil dom?“ Povedal, „Kazateľ, poviem vám jednu vec. Asi pred dvesto rokmi vypukla tu v Anglicku epidémia čierneho moru. Nebol na ňu liek a ľudia zomierali ako muchy. Z počutia som sa dozvedel, že sem prichádzal povoz za povozom, vo dne aj v noci. Nestíhali ich dokonca ani pochovávať. Vždy po niekoľkých hodinách sem prichádzal kňaz, zdvihol ruky, pomodlil sa a odišiel. Všetkých mŕtvych odkladali tu do tejto kotliny. Nestačili ich dokonca pochovať. Ľudia umierali a umierali, tisíce a tisíce detí, dospelých, dorast – všetci zomierali. Jednoducho ich privážali sem. A keď tá morová rana skončila, vzali hlinu a jednoducho tie ľudské pozostatky zasypali hlinou. A viete čo, pane? Od tej doby až do dnešného dňa si je každý Angličan istý, že by nevykopal základy na takomto mieste, kde sa kedysi diali takéto veci. On by si nepostavil dom na takomto mieste, kde ležalo toľko mŕtvych. Chvíľu som tam stál a premýšľal. Nemalo zmysel mu to povedať, on by to určite nepochopil. Ale ako je možné, že človek pristupuje ku tomu takýmto úprimným spôsobom, že na mieste, kde pred dvesto rokmi ničil čierny mor – on je taký podozrievavý a taký starostlivý o seba, pretože by chcel žiť trochu dlhšie; on by sa mohol nakaziť čiernym morom, keď by si tu postavil dom. A vy potom chcete stavať svoje večné miesto predurčenia na nejakom vyznaní ľudského pôvodu, ktoré zomrelo stovky rokov predtým, alebo na teológii nejakej cirkvi, ktorá ležala niekde odložená v polici stovky rokov? Nie je v nich nič, žiadne pôsobenie Božie, vôbec nič. A vy prilepíte svoje meno na nejaké vierovyznanie rovno tam a takto ďalej žijete. Počuj, priateľu, nerob to. „Na tej skale postavím svoju Cirkev a brány pekla ju nepremôžu. Skutky, ktoré robím Ja, aj vy budete. Ja som s vami, totiž vo vás, vždy – až do skončenia sveta; Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes a na veky.“ Boh je Bohom skutočnosti. Neprijímajte len vyznanie viery. Neprijímajte nejakú senzáciu. Prijmite skutočnosť. Prijmite skutočného Boha.
W. M. Branham, Nezlyhávajúce skutočnosti živého Boha, 60-0626
Dnes čítaj: 2. Mojžišova 35; Nehemiáš 5; Izaiáš 63:11-18; Lukáš 6:27-49.