Filipänom 2:5-11 » Lebo nech je také smýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorý súc v podobe Boha nepovažoval toho za lúpež byť rovný Bohu, ale sám seba zmaril prijmúc podobu sluhu a stal sa podobný ľuďom a súc v spôsobe najdený jako človek ponížil sa stanúc sa poslušným až po smrť, a to po smrť kríža. Preto aj Boh jeho povýšil nad všetko a dal mu z ľúbosti meno, ktoré je nad každé meno, aby sa v mene Ježiša sklonilo každé koleno bytostí ponebeských a pozemských i podzemských, a každý jazyk aby vyznal, že Ježiš Kristus je Pánom, na slávu Boha Otca.
Niekedy, keď Boh niečo robí, robí to takým podivným a zvláštnym spôsobom, neobyčajným spôsobom pre ľudí tohto sveta, tak, že to podľa telesného úsudku vyzerá ako hlúposť. Keď Boh niečo robí príliš jednoducho, len tým mätie pozemskú myseľ. Napríklad panenské narodenie a mnohé iné veci, ktoré zamotávajú pozemské zmýšľanie. Oni nevedia, čo si o tom majú myslieť. Avšak Boh to tak robí.
Podobne tomu bolo, keď prišiel Ján Krstiteľ. No, Písmo hovorí, že v ten deň pri rieke, keď Ježiš vystúpil, „všetky vysoké miesta boli znížené, a to, čo bolo nízke, bolo vyvýšené. Všetko lístie na stromoch zatlieskalo rukami a hory poskočili ako malé baránky.“ Len pomyslite. A čo to bolo? Starý, zálesácky typ kazateľa s husto zarastenou tvárou ako chlpatá húsenica, opásaný kusom ovčej kože, stál na bahnitom brehu Jordána a kázal pokánie. Amen. (Nie vyberane oblečený do čipiek, hodvábu a saténu alebo niečoho takého.)
A Boh tam prehovoril z nebies a on uvidel Ducha Božieho prichádzať ako holubicu zostupujúcu na Človeka, ktorý sa narodil v jasliach. Vidíte, čo svet nazýva veľkým, to Boh nazýva hlúposťou. A čo je pre svet hlúposťou, to Boh nazýva veľkým. To je pravda.
A preto nedbaj na to, keď si nazývaný hlupákom. Pretože pamätaj, nemôžeš mať zároveň myseľ Kristovu a myseľ sveta. Nemôžeš byť vo svojich veciach a Božích zároveň. Musíš opustiť svoje vlastné cesty a dovoliť Bohu, aby konal Svojím spôsobom. Jedine tak niečo niekedy dokážeš. Musíš sa zbaviť svojich vlastných myšlienok, svojho vlastného uvažovania. Nesnaž sa uvažovať, jednoducho ver.
Čo keby Mária uvažovala nad panenským narodením. Čo keby sa pokúsila povedať, „No, moment. No, pozri, ja som ešte nepoznala muža. Nikdy nikto taký neexistoval. Ako môžem mať vôbec nejaké dieťa? Ó, nič také mi nemôžeš tvrdiť.“ Ona nečakala na nič. Jednoducho zobrala Boha za Jeho Slovo a začala za to dieťa ďakovať Bohu. Pred tým, než pocítila nejaký život, predtým, než čokoľvek pocítila, predtým, než jej bolo dané nejaké znamenie, prijala jednoducho Slovo anjela a odišla radujúc sa a velebiac Boha, hovoriac každému, že bude mať dieťa, aj keď ešte nepoznala muža. Bože, daj nám viacej takých Márií.
W. M. Branham, Svedkovia, 54-0303
Dnes čítaj: 1. Samuelova 22; Žalm 119:25-48; Daniel 4:19-34; Filipänom 2.