Izaiáš 64:4-8 » A od veku nikto neslýchal, nikto nepočul, oko nevidelo Boha krome teba, ktorý by tak bol činil tomu, kto očakával na neho. Prišiel si vústrety tomu, kto je veselý a činí to, čo je spravedlivé, tým, ktorí pamätali na teba na tvojich cestách. Hľa, ty si sa rozhneval, a preto sme hrešili; sme v tom od veku, a či tedy ešte i tak budeme zachránení? Lebo sme všetci jako nečistý, a všetky naše spravedlivosti sú jako ohyzdné rúcho; vädneme všetci jako lístie a padáme, a naše neprávosti nás preč odnášajú ako vietor. A nieto nikoho, kto by vzýval tvoje meno a prebudil sa, aby sa chopil teba, lebo si ukryl svoju tvár pred nami a dopustil si to, aby sme sa rozplynuli pre svoje neprávosti. Ale teraz, ó, Hospodine, ty si náš Otec; my sme hlinou, a ty si naším tvorcom, a dielom tvojej ruky sme my všetci.A viem, ten deň, keď som išiel do nemocnice, keď som mal svoje veľké vyzvanie. Videl som zomierať svoju ženu, volal som o jej život. „A čo som urobil, stál som na rohoch ulíc a kázal a modlil som sa za chorých?“ A vtedy Satan povedal, „No vidíš, On neodpovedá na tvoje modlitby.“ Videl som ju, ako zomrela, ale viem, že v nej bola tá moc vzkriesenia. Tie kosti znovu vstanú. Videl som tam ležať moje malé dieťa. Položil som naň ruku a povedal, „Bože, neber ho.“ Zdalo sa, akoby spustil oponu a povedal, „Nebudem ťa už viacej počúvať.“ Satan povedal, „Tu to máš. Len jedno slovo...“ Vedel, že mi nemôže povedať, že Boh neexistuje, pretože ja viem. Ale povedal, že On ma nemiluje, že sa o mňa nestará. Vidíte? Všetko zdôvodnil, povedal, „Si mladý muž, máš ešte len dvadsať rokov. Tam v márnici leží tvoja žena. A tu zomiera tvoje dieťa. A ty si vravel, že On je veľký uzdravovateľ a že On je všetko toto. A pozri sa, čo On robí. Jedno slovo, a On by to nemusel ani vravieť, len sa pozrieť dole a povedať. Len kývnuť hlavou a všetko by sa stalo a ono by bolo uzdravené. Ale, vidíš, On ťa nemá rád. On sa o teba nestará. Necháva, aby teraz zomrelo tvoje dieťa, a odmieta vypočuť tvoju modlitbu v tejto temnej hodine.“ Všetko, čo povedal, bolo absolútne pravda. Povedal, „Tak čo si urobil? Pracuješ celý deň, že až sa sotva postavíš na nohy. A potom sedíš celú noc, do dvanástej, jednej hodiny. Stojíš na rohoch ulíc, kážeš. Voláš do nemocnice. Len čo prídeš domov, sadneš si na stoličku a hneď zaspíš na hodinu alebo dve a znovu ideš do práce. Na ďalšiu noc je to to isté. A tu si, máš okolo dvadsaťjeden, dvadsaťdva rokov. Každý priateľ, každá mladá dáma, každý mladý muž, s kým si si bol blízky, ťa má za blázna a pomätenca. Čo si urobil? Urobil si zo seba blázna. Nevidíš to?“ Bol som už skoro hotový s ním súhlasiť. A niečo dolu vo mne, to bola tá oživujúca moc. Povedal som, „Pán dal, Pán vzal. Nech je požehnané Meno Pánovo.“ Keď pominie všetka moja nádej; Potom On je všetkou mojou nádejou, ktorá zostáva. Lebo na Kristovi, pevnej skale stojím; A každý iný základ je topiacim sa pieskom. Ó, keď On príde s víťazným pokrikom; Potom nech v Ňom môžem byť nájdený. Zavinutý do rúcha Jeho spravodlivosti. Nie mojej vlastnej; ja nemám žiadnu. Moja, to sú nečisté, špinavé handry. Neodvážil by som sa ísť do neba na základe toho, že kážem. Neodvážil by som sa ísť do neba na základe toho, že mávam videnia. Pôjdem do neba, pretože mám Jeho milosť vo svojom srdci. Jeho milosť ku mne, preto pôjdem.
W. M. Branham, Veľkonočná Pečať, 65-0410
Dnes čítaj: 2. Mojžišova 36; Nehemiáš 6; Izaiáš 64; Lukáš 7:1-23.