Autor: ĽH
Mnohokrát sme kritizovaní (nie vždy priamo) kvôli ostrému spôsobu kázania, kvôli "tvrdým" výrokom brata Branhama, kvôli jeho kritizovaniu ľudí, cirkví, kazateľov, atď. Kvôli nekompromisnému postoju voči trendom tohoto sveta, zvykom a veciam, ktoré sa považujú "za normálne" a ktoré väčšina denominácií schvaľuje bez problémov.
Čo ku tomu dodať? Či sa niekedy Božie posolstvo na daný čas zhodovalo s trendom náboženského sveta? Či boli Noe, Mojžiš, Jeremiáš, Izaiáš, alebo Sám Pán Ježiš populárni? Ani jeden z nich. Ich generácia ich odmietla kvôli ich nekompromisným postojom. Vodcovia v ich čase ich označili za heretikov a bláznov. Vždy to bola malá skupina ľudí, ktorá prijala to, čo Boh do toho veku poslal. V očiach ľudí je to divné, ale jednako to vždy tak bolo, to je Jeho spôsob. "Veľa je povolaných, málo vyvolených." "Vojdite úzkou cestou, lebo široká cesta je tá, ktorá vedia do zahynutia..." a množstvo ďaších miest Písma... V čase Noeho to bolo osem ľudí. V čase Jozuu dvaja. Či dnes to budú milióny? Sotva. A predsa je každý varovaný a volaný, aby činil pokánie a navrátil sa ku Bohu a ku Jeho Slovu (On a Slovo sú jedno.)
Mali by sme veľmi Bohu ďakovať za takého muža, ktorý dokázal stáť do konca na tom, čo mu Boh zjavil a kázať to bez obálky, bez odobratia, bez dodaní, bez kompromisu. Veď to je dôkaz lásky Božej. On všetkých, ktorých miluje, karhá, napomína a tresce. A dôkaz pravého dieťaťa Božieho je ten, že ono dokáže tú nápravu prijať. Lebo dieťa, ktoré neprijíma nápravu, je nemanželské. Židom 12:8: "Ale ak ste bez kázne, ktorej sa stali účastní všetci, vtedy ste cudzoložňatá a nie synovia."
Úryvky z kázní brata Branhama:Vidíme potom, vediac, že toto je Laodicejský vek a vieme, že tento vek potrebuje ostré pokarhanie od Boha... Potrebuje ostré pokarhanie. A keď naše duchovenstvo sa stalo také mäkké a senilné, ako nejaký starý otec ku svojim vnukom, všetko, čo oni robia je "dokonalé"...
Tak veľa sa hovorí, že Boh je taký dobrý Boh, že až sa snažia urobiť z Boha len nejakého veľkého naivného dedka. Vidíte? Ale On nie je. On je Otec, a to Otec spravodlivosti, nápravy. A láska vždy napráva. Vidíte? Láska napráva. Nezáleží na tom, ako veľmi to zraňuje, ona stále napráva. Skutočná matka bude naprávať svoje deti, skutočný otec bude naprávať. Vidíte, ak sa stanete len mäkkí a senilní a necháte to...
Prechádzal som raz po takom starom polene cez výmoľ, alebo ako sa to volá, cez jarok. A vyskočil som na to poleno. Zvonku vyzeralo dobre, ako veľké bukové poleno, ale keď som naň vyskočil, ó, odlomil sa z neho veľký kus, bolo úplne zhnité a strúchnivené. Povedal som: „Takí sa stávajú Kresťania." Boli mŕtvi v hriechu a prestúpeniach tak dlho, až strúchniveli. Nemôžu udržať vôbec žiadnu váhu. Oni nevedia, čo znamená premáhať. Potom som začal myslieť na tento text: Premôž, uchovaj v sebe život. Keď ten život odišiel, to je to, čo doviedlo to poleno do toho stavu. Vidíte? A to ho urobilo horším, ako inokedy, keď ležalo v jarku, kde bola voda.
A potom, vezmete Kresťana, o ktorom sa predpokladá, že je Kresťan, nechajte, aby od neho odišiel Boží Život a to prežite tá radosť zo slúženia Kristovi a nechajte ho žiť v cirkvi, kde to takto ide, on zhnije dvakrát rýchlejšie (Vidíte? Tak veru.), žije rovno v tom.
Takže, ak sa pokúšame nasledovať Posolstvo tejto hodiny, alebo aspoň túto časť toho Posolstva, mali by sme žiť neustále v Živote Krista. Vidíte? Lebo ak nie, ste blízko tam toho a viete, že tieto veci, ktoré by ste mali robiť a nerobíte ich, Biblia hovorí: „Ten, kto vie dobre robiť a nerobí, má hriech." A stáva sa nepevný, naivný, zhnitý, keď je oddelený od Božieho Života. Tak sa usilujte so všetkým, čo je vo vás, aby ste zostávali v Živote Kristovom, aby ste niesli ovocie.
W. M. Branham, z kázne "Ako môžem víťaziť?", 63-0825M, 0039-0043
Mama nám zvykla dávať ricínový olej, keď som bol malý. A ešte teraz ho nemôžem cítiť. Vidíte? Vyrastali sme v chudobe, a mama varila mastné kože a vytápala z nich masť. Dostávali sme ich od jednej starej sestry menom Goodmanová, ktorá mala pekáreň tam dole, a piekla šunky a také veci, a vykrajovala ich. Mäso sme obrali a to mastné sme brali na pečenie nášho obiľného chleba. A mali sme biednu stravu, nie divu, že sme trpeli podvýživou a tak ďalej, na pelagru. Ale mama potom, každú sobotu večer ... Nemali sme poriadnu stravu, tak ona nás každého nútila, aby sme zjedli veľkú porciu ricínového oleju. A ja som si držal nos a kričal: "Mama, mne je z toho zle." Ona vravela: "Ak by ti z toho nebolo zle, nič by ti to nepomohlo." Tak možno to bude takto fungovať....
W. M. Branham, z kázne "Čas žatvy", 64-1212, 0185
On povedal: „Ak nedokážete zniesť káznenie (to je to čo dostávate teraz) potom ste cudzoložňatá a nie deti Božie." Či nie je to tak? Či hovorí toto Biblia? A nemôžete zniesť káznenie Božie, keď vidíte Písmo, ktoré vás napráva a vy poviete: „Ó, ja nechcem niečo také počúvať. Ja som kresťan. Ja robím to, čo ..." Dobre, choď si. Vidíte? To je jeden istý dôkaz, že nie si dieťa Božie. Ale skutočné dieťa Božie je hladné a smädné. Prečo? Ak je niečo vo vašom srdci, čo vám hovorí, že to chcete a je to tam potrebné, to ukazuje, že tam niečo pulzuje, snaží sa vás tam potiahnuť. Tam je telo, ktorého toto tu je odrazom. Načo používate toto? Aby ste oslávili diabla a svet a módu a také veci alebo sa dívate do neba? A tam hore je niečo; vy oslavujete Boha svojím životom.
W. M. Branham, z kázne "Veci, ktoré sa majú stať", 65-1205, 0139
A teraz hovorí Svojim vlastným, “Ja všetkých, ktorých milujem, KARHÁM A TRESCEM.” Kárať znamená napomínať. Napomínať znamená ‘odhaliť za účelom nápravy’. Trestať neznamená trápiť. Znamená to “kázniť s cieľom dosiahnutia nápravy vo veci.” To je presne to, čo nachádzame v Židom 12:5-11: “A zabudli ste na napomenutie, ktoré vám hovorí jako synom: Môj synu, nepohŕdaj kázňou Pánovou ani neumdlievaj, keď si ním káraný!? Lebo koho Pán miluje, toho kázni, a švihá každého, koho prijíma za syna. Ak znášate kázeň, Bôh sa vám podáva jako synom. Lebo kdeže je nejaký syn, ktorého by nekáznil otec? Ale ak ste bez kázne, ktorej sa stali účastní všetci, vtedy ste cudzoložňatá a nie synovia. A potom: svojho tela otcov sme mali za kázniteľov a ostýchali sme sa; či sa tedy o mnoho viacej nepodriadime Otcovi duchov, aby sme žili?! Lebo tamtí na málo dní, podľa toho, jako sa im videlo, káznili; ale on na úžitok, dostať podiel na jeho svätosti. A pravda niktoré káznenie, keď je prítomné, nevidí sa byť radostným, lež smutným; ale pozdejšie pokojným ovocím spravedlivosti odpláca tým, ktorí ním boli vycvičení.”
W. M. Branham, úryvok z knihy Výklad siedmich cirkevných vekov, POSLEDNÁ RADA VEKOM, n, 7.V-094, 1045
Autor: ĽH