Paul mi raz povedal, vravel, že keď bol mladým mužom, že prišiel z Oregonu. Bol drevorubačom a stínal stromy. A povedal, že keď bol na jednom z tých ostrovov, zabudol som, kde to bolo: Južná Amerika, to je to, kde to bolo. A on tam robil misionársku prácu. A dostal horúčku zapríčinenú maláriou. Viete, čo to je. To je rýchla smrť. Ďaleko v džungli, míle od doktora, a ako viete, Paul bol veľký veriaci v Božské uzdravenie. A tak potom, on povedal svojej manželke, aby išli po doktora. Povedal, „To nespraví žiaden rozdiel, nebudem tak dlho žiť.“ Tak jeho manželka mu povedala, „Drahý, kľakni si sem vedľa postele a radšej hovor ku nášmu Doktorovi…?… Zavolajme Ho na scénu.“ Jeho manželka sa začala modliť, „Bože, nedovoľ, aby môj milovaný manžel zomrel. On je tu na misijných poliach pre Teba. Nedovoľ, aby zomrel.“ Horúčka zúrila, takmer sa z toho zbláznil, striedavo sa to znižovalo a zvyšovalo. Povedal, „Drahá, ztmieva sa stále viac a viac. Vydržím už len chvíľu.“ Povedal, „Len sa modli a modli, drahá.“ A upadol do kómy. Povedal, že mal sen. Povedal, že bol znovu v Oregone, ako mladý muž. A on mal šéfa, tam v drevorubačskom tábore. On povedal, „Paul, choď hore na tamten vrch a zotni mi strom určitej veľkosti a prines mi ho.“ On povedal, „V poriadku, šéf.“ A išiel hore na vrchol toho kopca. Viete, čím ďalej na sever sa dostávate, tým sa to drevo stáva mäkším: čím ďalej na juh, tým je tvrdšie, to isté drevo. Tak on išiel tam hore a povedal, že si všimol, že sekera tne veľmi hlboko do kmeňa, kus do toho stromu, ako zotínal ten strom. Olúpal ho a pripravil, zaťal tú sekeru do kmeňa, hlboko do kmeňa toho stromu, do tej hrubej časti, a viete, ako ho dvíhal, dal kolená k sebe, aby ho zodvihol. Povedal, že bol silným mužom. Viete, aký bol Paul, nízky, silný muž. Tak, začal ten strom dvíhať a nemohol ho zodvihnúť. Povedal, „Zápasil som s tým a snažil som sa a musel som zobrať ten kmeň dolu ku svojmu šéfovi.“ Povedal, „Nedokázal som ho zodvihnúť.“ Povedal, „Ťahal som, šklbal a ťahal a šklbal a šklbal,“ povedal, „až mi jednoducho došli sily.“ A povedal, „Sadol som si naproti tomu stromu a rozmýšľal som, 'Som taký vyčerpaný, až sa viac nedokážem ani pohnúť.'“ Povedal, „Náhle som začul ten najpríjemnejší hlas, aký som kedy počul. Bol to môj šéf. A on povedal, 'Paul, prečo s tým zápasíš?'“ On povedal, „Šéf, ja ho jednoducho nedokážem zodvihnúť. Je príliš veľký. Je pre mňa príliš veľký na to, aby som ho uniesol. Nedokážem s ním ísť ďalej.“ On povedal, „Paul, je tu rieka, ktorá tečie rovno pri tebe. Prečo ho jednoducho nehodíš do tej rieky a nenaskočíš naň a nejdeš dolu na tých vlnách? A ona prechádza rovno popri tábore.“ On povedal, „Nikdy som na to nepomyslel.“ A keď to hodil do tých vĺn, pozrel sa nazad a jeho šéf bol Ježiš. A povedal, že naskočil na ten kmeň a išiel dolu na tých vlnách a vyšpľachoval tú vodu vykrikujúc, „Ja na tom jazdím! Ja na tom jazdím! Ja na tom jazdím!“ A povedal, že prišiel ku sebe a stál naprostred podlahy a vyhadzoval obe ruky do vzduchu hovoriac, „Ja na tom jazdím; Ja na tom jazdím; Ja na tom jazdím.“ „Neprinášam nič vo svojich rukách, jednoducho ľnem ku Tvojmu Slovu.“Hallelujah! Chváľ, moja duša, Hospodina! Chváliť budem Hospodina, kým len žijem; spievať budem svojmu Bohu žalmy, dokiaľ som. Nenadejte sa na kniežatá, na syna človeka, ktorý nemá spasenia. Vyjde jeho duch, navráti sa do svojej zeme; v ten istý deň zahynuli jeho úmysly. (Žalm 146:1-4)
W. M. Branham, Konferencie, 63-0608