Počuj, ó, Bože, moju modlitbu a neskrývaj sa pred mojou pokornou prosbou. Pozoruj na mňa a ohlás sa mi, lebo chodím sem-ta vo svojom úpení a vzdychám pre krik nepriateľa, pre útlak bezbožníka, pretože ma zahrnujú neprávosťou a vo vzteku útočia na mňa. Moje srdce sa chveje vo mne, a strachy smrti pripadli na mňa; Bázeň prišla na mňa a taký strach, že sa trasiem, a hrôza ma pokryla. A povedal som: Ó, keby som mal krídla jako holubica! Zaletel by som ďaleko a býval by som na pokoji. Hľa, ďaleko by som ušiel a bol by som na pustine. Sélah. Ponáhľal by som sa utiecť pred víchrom, pred búrkou. (Žalm 55:2-9)
Dávid, milovník pustatiny, keď bol znechutený, ľudia mu neverili a nepriatelia prišli na neho, on povedal, „Keby som mal krídla holubice, odletel by som do pustiny a tam zostal.“ Koľkokrát som si myslel tú istú vec! Keby som mohol zvesiť zo steny svoju pušku, vziať svoj ruksak, odísť do pustiny a už sa viac nevrátiť. Prosil som Pána, aby som sa mohol dožiť toho dňa. Nikdy som nechcel pohrebnú službu. Povedal som, „Ak môžem len odísť niekde do lesov, oprieť svoju „blondínku” o strom ...
To je moja puška, prepáčte mi, ja to hovorím na účet mojej manželky, ktorá tam sedí. Viete, že tú pušku mi dal tu brat pred rokmi. Zastrelil som ňou 55 kúskov zveriny bez minutia sa cieľa. Niektoré z nich zo sedem, osem yardov. Nazývam ju „Blondína“, lebo moja žena je brunetka a ona povedala, že ja myslím viac o tej puške ako o nej. Ale...
Tak rád by som ju položil o strom a povedal, „Pane, daj, aby ju Jozef jedného dňa našiel.“ Rád by som zobral krídla holubice a odletel.
Ale práve tak ako raz v horách, keď som pozoroval orla a hľadel som na neho, ako odlieta (poznáte moje rozprávanie o tom), povedal som, „Je dobre byť tu, Pane. Ako Peter povedal, 'Mohli by sme postaviť tri stánky.' Ale dole na úpätí hory čakajú chorí a trpiaci, čakajú stratení a zomierajúci.“ Robme, čo môžeme, pokiaľ trvá deň vediac, že jedného dňa zostúpia krídla bieleho Orla, ktorý nás odnesie preč.
W. M. Branham, Na krídlach snehobielej Holubice, 65-1128E