Povedal som, „Keď som bol revírnikom v Indiane, zvykol som prechádzať popri malom prameni. A bol tam…“
Bol to vždy najšťastnejší prameň, aký som kedy v živote videl. Veľké pramene v Indiane, vyviera z nich tá skvelá studená voda, „vápencová“ voda. A jedného dňa som si sadol ku tomu prameňu, aby som sa s ním rozprával, práve tak, ako myslím, že sa postavil Mojžiš ku horiacemu kríku, aby sa s ním rozprával. A povedal som, „Malý pramienok, čo ťa robí tak šťastným, že po celý čas bubleš? Ak sem prídem v zime, ty bubleš. Ak prídem na jar, na jeseň alebo v lete, kedykoľvek, tak bubleš. Možno si tak šťastný preto, že prichádzajú zajace a pijú z teba?“
No, ak by mohol hovoriť, povedal by, „Nie, to nie je preto.“
Povedal by som, „No, možno preto, že k tebe chodia jelene a pijú z teba.“
Povedal by, „Nie, kvôli tomu to nie je.“
Povedal by som, „No, možno to je preto, že k tebe chodím ja, raz za čas, a pijem z teba.“
„Nie, kvôli tomu to nie je. Som rád, že oni všetci prichádzajú a pijú, ale to nie je dôvodom, prečo po celý čas tak bublem.“
„No, čo spôsobuje, že tak bubleš? Čo ťa robí tak šťastným, že stále vytryskuješ?“
Ak by mohol hovoriť, povedal by, „To nie som ja. To je niečo spoza mňa, čo ma tlačí.“
Tak je to je s kresťanským prežitím. To nie je niečo, čo sa vy snažíte vypracovať. To je Niečo spoza teba, pracuje To v tebe. To je Večný Život, ktorý sa pohybuje, vytryskuje. Tak, ako On povedal tej žene pri studni, „To budú pramene vody vyvierajúcej do Večného Života.“ To je niečo, čo je v ctiteľovi, keď sa zidentifikoval s Kristom, pretože vie, že On je nažive.
W. M. Branham, Omilostenie, 63-1028