A dnes ráno, to mi pripomenulo malý príbeh, ktorý… Ja rád poľujem a rybárčim, a to je jeden z dôvodov, že som v Arizone, tak, chodím na poľovačku a na ryby. A mám to rád. A tak bol som na rybách v New Hampshire.
A myslím, že tu mám veľa spoločníkov, ktorí radi rybárčia, mužov a tiež žien. Vidíte. My všetci to máme radi.
Tak som mal malý turistický stan a mal som ho naplnený až po vrch, tam hore, kde, viete, ľudia, ktorí sú trochu ťažkí alebo niečo také, nemohli by tam vyjsť. A je tam veľa pekných týchto bodkovaných pstruhov a hnedých, hranochvostov, mečúňov. Ó, je ich jednoducho plno v tých malých prítokoch stekajúcich dolu z vrchov hôr v New Hampshire. A malý pstruh, možno štrnásť, šestnásť palcov dlhý, jednoducho mnoho. A ja som len… Išiel som tam a chytal ich, len pre zábavu z chytania, pustil som ich naspäť. Ak som jedného zabil, potom som toho jedného zjedol, spotreboval som ho.
Tak som mal jednu z týchto starých losích vŕb, ktorá vyrastala, a zakaždým som prehodil môj muškársky silón… Mal som malý Royal Coachman. Zavesil so ho tam na ňu, prehodil som ho cez trsy losích vŕb. A pomyslel som si, “No, vezmem sekeru a pôjdem tam dnes ráno a vysekám tú losiu vŕbu, tak, aby som na nej nezachytil svoje lanko. Ó, pozrel som sa dozadu pod niečo malé staré ako bobria hrádza a oni tam práve ležali, čakajúc len na to lanko Coachman, že sa dostane ku nim. A tak, celú dlhú noc… Zvykol som hovoriť, “Mám to vo vlasoch.” Ale ja teraz nemám dosť vlasov na to, aby som to do nich dostal. Tak ja len… To len, ako by oni, ako by to oni pozorovali. A tak som tam v to ráno vstal, vzal som malú starú sekeru a porúbal som tú losiu vŕbu. A mal som tri alebo štyri pripravené na raňajky a potom sa vrátiť. A ja nie som veľmi dobrý kuchár. A tak som povedal svojej manželke, že som nemohol uvariť vodu bez toho, aby neprihorela, tak viete, to by bolo hrozne zlé zamestnanie, to varenie.
Tak na mojej spiatočnej ceste bola stará medvedica a dve mláďatá a oni sa dostali do môjho malého stanu. A vy hovoríte o zničení niečoho, neviete, ako môžu byť veci zničené, až kým nenecháte, aby sa medveď dostal do stanu. On…Oni… To nie je to, čo oni zničili, že čo oni zjedli, mám na mysli, že to je to, čo oni zničili. Mal som tam malý sporák, tento malý pastiersky sporák, a oni vyliezli na tento malý sporák a len skákali hore a dolu, mohli ste počuť rachotiť rúru a jednoducho, ako to drvia na kúsky, viete. Mal som tam položenú starú, trocha hrdzavú pušku dvadsaťdvojku, ale mal som tú sekeru vo svojej ruke.
A viete, keď som prišiel, tá stará matka vybehla von na jednu stranu a maznala sa so svojimi mláďatami. A jedno mláďa ju nasledovalo, áno, ale to druhé sedelo, také mláďatko. V máji, viete, oni práve vychádzajú. Svoj chrbát mal celý nahrbený oproti mne, takto. A pomyslel som si, “Čo robí?” Tak potom ona pozrela na mňa. A ja som pozrel na strom, aby som len videl, ako bol blízko, pretože oni vás môžu drapnúť, viete, kvôli ich mláďatám. A oni… Nemôžete im povedať, aby odtiaľ išli preč. Vidíte? Tak som tú starú matku malú chvíľu pozoroval, viete. Ona hrkútala a robila hluk ako nejaký vták. Museli by ste poznať, čo sú to za zvuky. Tak ona na to mláďa hrkútala a to mláďa nechcelo prísť.
No, pomyslel som na svoju pušku. A uvažoval som, “Nie, ak by som tam rýchlo bežal a zdrapol tú pušku a zastrelil tú starú matku, do lesa odídu dve siroty,” a nechcel som tým byť vinný. A okrem toho, jej náboje, tej dvadsaťdvojky, by boli malé, viete. A niekedy nevystrelila, musel som ju zaklapnúť tri alebo štyri razy, aby to spravilo, že vystrelí. Tak som si pomyslel, “No, len sa dostanem tam ku tomu stromu, keď sem vyštartuje. Dostanem sa tam hore na ten strom, vezmem nejaký malý prút a jednoducho ich švihnem po ňufáku.” Ich ňufáky sú veľmi citlivé. A oni len zavreštia, potom zídu dolu, viete, a nechajú vás tak. Tak, pomyslel som si, “Dostanem sa na ten strom.”
Ale to zvláštne na tom mláďati bolo, och, že sedelo takto. A ja som si pomyslel, “Čo robí?” Tak som sa posúval, pozorujúc ju, viete, aby som sa dostal trochu ďalej a aby som sa dostal blízko ku tomu stromu, pretože ona hrkútala na to mláďa. Tak som sa dostal trochu ďalej a viete, čo to mláďa urobilo?
Tak, ja mám rád lievance alebo palacinky, myslím, že vy ich tu tak voláte. Dolu na juhu ich voláme lievance. Nie som veľmi dobrý v ich pripravovaní, ale iste som dobrý v ich jedení. A vy viete, že som bol baptista. A nerád ich posypávam, skutočne ich rád krstím, skutočne dávam na ne melasu. Tak som mal plechovku melasy, asi takto vysokú, sediac tam, malé polgalónové vedierko na moje lievance.
A to mláďa… Viete, medveď má rád sladké, na akýkoľvek spôsob. On mal otvorené to vedierko melasy. A sedel tam s tou malou labou, asi tak širokou. A mal to hore vo svojich rukách a len to udieral svojou malou labou a takto to lízal, viete. Je to tak. A lízal to malým jazykom. A začal som… Nejaký… Ak by som mal fotoaparát, rád by som vám to dnes ráno ukázal, len aby ste sa na to pozreli. A tam bol, pchal tam svoju malú labu a takto to lízal. A takto som zakričal, “Choď odtiaľ preč.” A on mi nevenoval žiadnu pozornosť a len to stále takto lízal. On celé to vedro vyprázdnil.
A zakričal som takto na neho, on sa otočil a takto na mňa pozrel. Nemohol otvoriť svoje oči, bol jednoducho celý od tej melasy, viete. Celé jeho oči, jeho malé brucho, jednoducho bol tak zamazaný od tej melasy, ako len mohol byť. A potom po chvíli sa začal potácať na strany a išiel ku svojej matke. Dostali ho tam v tých kríkoch a začali ho olizovať. Báli sa pustiť do toho vedierka, ale mohli oblizovať jeho.
A povedal som, “Ak toto nie je typ starého dobrého letničného zhromaždenia: jednoducho dostať tak veľa dobrých, sladkých vecí, ktoré s tým idú, a niekto to vylizuje. To je skutočné obecenstvo, zhromaždenie. Tak, my jednoducho takto prichádzame, aby sme nabrali svojimi rukami v tom vedre, každý jeden z nás, rovno po lakte z Božích požehnaní.
W. M. Branham, Dvere vo dverách, 65-0206