Poviem vám, druhá vec, ktorú som kedy v živote ukradol, a to je tá jediná vec, o ktorej viem, bola hrsť hnedého cukru od môjho otca. V krabičke mali trocha hnedého cukru a na raňajky robili melasu. Jedli ste niekedy melasu z hnedého cukru? Ó. Tak to za chvíľu pôjdem s niekým domov na večeru.
Vošiel som dnu, môj brat mi povedal, „Ak pôjdeš a prinesieš cukor, tak ja prinesiem sucháre.“ Odpovedal som, „Dobre.“
Mama s otcom kopali na záhrade. Vošiel som do domu a nabral som plnú hrsť cukru, čo stačilo pre nás dvoch, a vyšiel som s cukrom z domu. Viete, človek sa nedokáže ani priamo pozrieť, keď klame. A tak som vyšiel z domu a išiel som cez záhradu – bola to jediná cestička, po ktorej som musel prejsť.
A otec sa otočil a povedal, „Kamže kam, William?“
Odpovedal som, „Prosím?“
Zopakoval, „Kam ideš?”
Odpovedal som, „Ku stodole.“
A opýtal sa, „Čo máš v ruke?“
Hlavou mi prebehlo, „Ó, aj.“ Bol som uvedený do rozpakov a povedal som, „V ktorej ruke?“ Však viete.
„Poď sem.“ Páni! Potom som veľmi dlho nechcel cukor. Aj tak bol dobrý. (Hovorím stále o cukre.) Keď nám otec dával bitku, mal taký výchovný prostriedok – kúsok kože na kúsku drevenej paličky, a tá koža bola z jednej strany rozrezaná britvou. Ó.
Visel nado dvermi – zlaté pravidlo, a bolo v ňom všetkých desať prikázaní a tá palička bola z dreva orechovca. Bola to taká dlhšia palička, viete, s desiatimi remienkami, ktoré na nej boli pribité. Našu výchovu sme dostávali v kôlni na drevo – počas nej sme behali okolo otca, koľko nám sily stačili.
W. M. Branham, Životný príbeh, 51-0722A