Položil si naše neprávosti pred seba, naše tajnosti do svetla svojej tvári. Lebo všetky naše dni idú ta pre tvoj búrlivý hnev; končíme svoje roky jako reč. Dní našich rokov je v tom sedemdesiat rokov, a keď je niekto silnejšieho prirodzenia, trvá osemdesiat rokov, a to ich najlepšie, na čo býva človek hrdý, je únavná práca a márnosť; lebo sa rýchle pominie, a my ta zaletíme. Ale kto zná silu tvojho hnevu, a že jaká je tvoja bázeň, taký je aj tvoj búrlivý hnev? Nauč nás tak počítať naše dni, aby sme uvodili múdrosť do srdca. (Žalm 90:8-12)
Ak to bol Mesiáš alebo znak Mesiáša včera, musí to byť tiež znak Mesiáša dnes. Všimnite si, nikdy sa to nestalo pred pohanmi. Nie. To je pohanský deň. Toto končí čas konania s pohanmi.
Nechcem veľa hovoriť o časovom rozdelení, ale Biblia o tom hovorí, že čas pohanov prišiel do svojho konca. A ktokoľvek, kto nemusí zobrať Bibliu, len zoberie noviny, zapne rádio. Môžete vidieť, kde sme na konci. Nie je pre nás žiadna nádej.
Cirkev ide čoskoro domov a svet ide znovu do prachu, presne tak, ako to Boh povedal, tak sa stane. Ona s ňou zakolísa rovno do toho, z jej obehu, tam okolo slnka. Ona bude teraz horieť, ako keď sa predtým dostala z obežnej dráhy a bola zničená vodou. Sme na konci. A my, pohania, chodíme okolo so všetkými svojimi stupňami (vzdelania) a všetkým a myslíme si, že sme niečím, a nevieme, že naše dni sú zrátané.
A Mesiáš, Syn živého Boha, sa zjavil pohanskej cirkvi v týchto posledných tridsiatich alebo štyridsiatich rokoch znovu vo veľkom naplnení Ducha Svätého a prebudenie prebehlo dookola sveta a vyjadril Samého seba v tej istej miere a moci a Duchu, ako to robil, keď tu bol na zemi, a my neustále potriasame hlavami a odchádzame od toho. Čo iné ostáva ako súd?
Milosť vždy volá pred súdom. Musíme mať najprv danú milosť, a keď odmietneme milosť, neostáva nič iné ako súd. Sami si to na seba privádzame.
W. M. Branham, Ježiš Kristus, Ten istý včera, dnes i naveky, 58-0207