Lebo jako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn, ktorých chce, oživuje. Lebo Otec nesúdi nikoho, ale všetok súd oddal Synovi, aby všetci ctili Syna, jako ctia Otca. Kto nectí Syna, nectí Otca, ktorý ho poslal. (Ján 5:21-23)
Jedného dňa starý pastier menom Mojžiš, jedného dňa pásol ovce, mal v ruke starú suchú palicu a Boh k nemu prehovoril cez horiaci ker a Mojžiš sa obrátil, aby videl. A Boh s ním mal obecenstvo a povedal mu, že ho pošle dolu do Egypta, aby premohol Egypt, vyviedol von jeho ľud.
Nuž, čo za zvláštna vec pre Boha, vziať osemdesiatročného muža, odpadnutého, utekajúceho od Boha a osemdesiatročného, poslať ho do Egypta, aby premohol takýto veľký národ. Bolo to ako poslať teraz jedného muža do Ruska, aby ho obsadil. Egypt bol najlepšie opevneným národom na svete. Ich veľké jednotky vozov, kopijníkov, jazdcov a lukostrelcov a prakárov, celý svet sa triasol pri jeho nohách. A predsa, Boh ide k tomuto starému mužovi s dlhou bielou bradou a vlasmi a hovorí, „Choď dolu, Mojžiš, a obsaď ho.“ Ako absurdne by to znelo snažiť sa to rozumovo vysvetliť. Boha nemôžete rozumovo vysvetliť. Boha nemôžete nejako rozumovo vysvetliť. Boh sa nemá rozumovo vysvetľovať; Jeho treba poslúchať. Čo Boh hovorí, aby sme robili, robme, a nesnažme sa to rozumovo vysvetliť. Rozumovanie by bol v tomto prípade nezmysel. Mojžiš povedal, „Čo môžem ohľadom tej cesty urobiť?“ Dáva mu znak. On povedal, „Čo máš vo svojej ruke?“ No, Mojžiš mal menej ako ten chlapec [s piatimi chlebmi a dvomi rybami]. Ten chlapec mal nejaké jedlo; Mojžiš mal vo svojej ruke suchú palicu. V Mojžišovej ruke nebolo nič viac, iba palica, ktorú zodvihol možno niekde na púšti. Ale raz, keď tá ruka viery tú palicu zodvihla, stala sa Božou súdnou palicou pre ten svet. Tá suchá palica sa stala súdnou palicou. Pamätajte, Mojžiš vystrel tú palicu. On vystrel palicu nad morom; vystrel ju do vzduchu, bola to Božia súdna palica. Ak by sa bolo tým Egypťanom podarilo tú palicu od Mojžiša dostať, to by boli poriadne tých Izraelitov vyšvihali. A to je to, čo sa deje dnes. Tak, ako bola palica v Mojžišovej ruke, tak je to Meno Ježiša Krista v ruke Cirkvi. Ak Cirkev bude držať to Meno Ježiša, vážiť si Ho a uctievať a prestane Ho používať slangovo a podobne, ale použije Ho v moci a úcte, to premôže každého nepriateľa, ktorého Boh na zemi má. „V Mojom Mene budú vyháňať diablov; v Mojom Mene budú klásť ruky na chorých,“ všetky tieto veci v Jeho Mene. Pre svet to znie absurdne, ale viete si predstaviť, ako absurdne tá scéna znela, predtým, než pôjdeme ďalej. Bol tam Mojžiš, starý, osemdesiatročný muž, kráča dolu do Egypta. Viete si predstaviť, s touto starou palicou vo svojej ruke, jeho žena s dvoma deťmi, každé na jednom boku, sedí obkročmo na mulici. Takto tam ide, vystretý, usmieva sa, raduje sa. Niekto povedal, „Mojžiš, kam ideš?“ „Idem dolu do Egypta, aby som ho premohol.“ Invázia jedného muža. Ide do Egypta. Viete si niečo také predstaviť? Svet by sa pozrel a povedal, „Absurdné.“ Ale veľkou vecou na tom je to, že on to dokázal. Prečo? Boh tak povedal. Nezáleží na tom, aké absurdné sa to zdá a aká malá bola tá palica v Mojžišovej ruke viery so Slovom Božím za tým, ona bola viac, ako mohli všetky armády faraóna vyprodukovať.W. M. Branham, To som Ja, nebojte sa, 54-0720E