Matúš 6:14-15 » Lebo ak odpustíte ľuďom ich poklesky, odpustí aj vám váš nebeský Otec; ale ak vy neodpustíte ľuďom ich pokleskov, neodpustí ani váš Otec vašich pokleskov.
Ak v mojom živote existuje nejaká vec, ktorá mi pomohla porozumieť, že Duch Svätý vstúpil jedného dňa do môjho života, bolo to toto. Bol som horkokrvným, vášnivým Írom – po meči aj po praslici. A mal som neustále rozbité ústa, že som takmer nemohol jesť, pretože ma niekto zmlátil, pretože som sa miešal do vecí a vyskakoval tam, kde som nemal. Mal som vybité niektoré zuby a teraz mám umelé, pretože som hovoril tam, kde som sa vôbec nemal ozývať alebo čokoľvek hovoriť. Vždy som mal problémy. Mojej učiteľke v škole som povedal, “Pani, nemôžem si pomôcť. Dostávam sa neustále do problémov.“ Jednoducho som jej povedal, “Nemôžem si pomôcť.“ Chudáčik, stará pani Templová, ona práve nedávno odišla do Slávy. Ona hovorila, “Vieš, miláčik,“ posadila si ma na kolená, objala ma a začala plakať. Po prvý raz v živote som od niekoho pocítil takúto lásku – od tej starej ženy. Ona jednoducho plakala nad mojou hlavou. Povedala, “Billy, niečo pre teba vymyslím, miláčik. Dám ti kúsok povrázku.“ Mal som vtedy asi len dvanásť rokov a bol som veľmi výbušným. Učiteľka mi povedala, “Billy, vezmi si ten krátky povrázok a vždy, keď ťa pochytí hnev, jednoducho sa na chvíľu zastav a urob na ňom deväť uzlov.“ A ďalej povedala, “Keď to urobíš, prines mi potom tú šnúrku. Stavím sa, že tvoj hnev bude preč.“ Odpovedal som, “Pani Templová, vy ste taká dobrá.“ Povedal som, “Vyskúšam to.“ Rozumiete? A vložil som si ten špagátik do vrecka. Nebol som na dvore ani päť minút a už ma niekto udrel. Teda, začal som viazať tie uzlíky, ale viete, siahol som pre povrázok do vrecka, vytiahol ho a začal som viazať prvý uzol. Ale povrázok som zahodil a odišiel. Rozumiete? Nedokázal som to jednoducho praktizovať. A tak som povedal, “Ja by som nikdy nemohol byť kresťanom.“ Ale dovoľte, niečo vám poviem, “Jednej noci, tam na brehu rieky Ohio, keď Duch Svätý zostúpil na mňa, vtedy vzal odo mňa výbušnosť. To skončilo. Sám by som sa toho nikdy nezbavil. Nemohol by som byť kresťanom, pretože by som nad tým nikdy nemohol zvíťaziť. Hovorieval som, “Je to niečo, čo sa vo mne zrodilo.“ Hovorieval som, “Človeče, som horkokrvný a moja matka polovičná Indiánka; mala v sebe dosť výbušnosti, aby zaútočila na roztočený kotúč cirkulárky.“ Hovorieval som, “Čože, na mňa? Ó, chlapče, každý, kto by si na mňa dovolil, dostal by svoje a basta. I keby som za ním musel vystúpiť na poslednú priečku rebríka, aby som mu to vrátil, určite by som to urobil.“ Ale teraz ma môžete vytiahnuť na dvor, váľať ma po zemi a biť. Rozumiete? Prečo? To už nie som ja. Prečo na to chcem upozorniť? Niečo sa stalo. Tá stará sila, ten starý Viliam Branham zomrel a Niekto vošiel do neho. A to pôsobí, že mi je ľúto mojich nepriateľov. A keď mi niekto ukrivdí, nemodlím sa proti nemu, ale za neho. Týmto spôsobom ma vlastne Duch Svätý jedného večera skúšal v Novom Anglicku, než sa to stalo tu. Keď mi dal moc a povedal, “Len povedz tam tým ľuďom to, čo im chceš povedať.“ Oni sa (v zhromaždení) správali veľmi nemorálne. Ja som sa pozrel tam dolu a povedal som, “Ja vám odpúšťam.“ To bolo presne to, čo si On prial. Rozumiete, odpúšťajte svojim nepriateľom.
Denné čítanie: 1. Mojžišova 7; 1. Paralipomenon 4:21-43; Izaiáš 5:1-17; Matúš 6:1-18
