August 28
Hallelujah! Oslavujte Hospodina, lebo je dobrý, lebo jeho milosť trvá na veky. Kto by vedel vypovedať hrdinskú silu Hospodinovu, kto vyrozprávať všetku jeho chválu?! Blahoslavení, ktorí ostríhajú súd; blahoslavený, kto činí spravedlivosť každého času! Pamätaj na mňa, Hospodine, v láskavosti naproti svojmu ľudu! Navštív ma svojím spasením, aby som videl dobré veci tvojich vyvolených, aby som sa radoval radosťou tvojho národa a chválil sa tvojím dedičstvom. (Žalm 106:1-5)
Sedel som tam na určitej skale, presne, kde sa On zjavil... Mal som kamaráta, ktorý bol s nami, ktorý pochádzal z Minnesoty. Jeho ľudia sú tu dnes ráno, nie som si istý, ale možno je tu, na niektorom poschodí. To bol Donavon Weerts a milý mladý chlapík, luterán, ktorý práve vydal svoj život Kristovi a bol naplnený Duchom Svätým. Veľmi skromný nemecký chlapec, asi tridsaťročný, má rodinu, dve alebo tri deti, presťahoval sa dolu do Tucsonu, len aby mi bol susedom (kde sa ich tristo alebo štyristo presťahovalo do môjho susedstva). Tak on...
A ja som šťastný, že mám takých susedov ako oni, nasledujú ma celou cestou do Severnej Afriky a všade naokolo, iba preto, aby boli blízko a videli... so mnou, aby boli so mnou a tešia sa v radosti, prítomnosti Pánovej.
Taký skromný chlapík, nikdy som si ho veľmi nevšimol.
Samozrejme, že ľudia, ktorých poznám a s ktorými sa stýkam, sú mi ako vlastný brat, sestra. Pozorujem ich a keď cítim, že vychádzajú z línie, beriem ich bokom a hovorím s nimi, pretože ich milujem. Chceme spolu žiť v sláve. Niekedy si možno myslíte, že na tých zhromaždeniach hovorím ku vám tvrdo. Nie je to preto, že by som vás nemiloval. Ale prichádza to z môjho srdca, pretože som... Musí byť len jeden spôsob. Je len jeden spôsob, ako slúžiť Bohu, a to je... A my musíme stáť na Jeho ceste, nezáleží na tom, čo si o tom myslíme. Jeho ceste!
A všimol som si Donavona, pravú špičku ucha mal opuchnutú, možno trikrát väčšiu, ako má byť, a veľmi začervenanú. No, dalo by sa myslieť, že tam, pár dní na púšti, kde sme boli, možno sa mu do ucha dostal kaktus. Lenže keď som mu chytil ruku, zistil som, že to bola rakovina. Tak, povedal som Donavonovi, povedal som, „Donavon, máš... Ako dlho to máš na uchu?“ Iba akoby som to hodil do pléna, akoby som nevedel. Spýtal som sa, „Ako dlho to tam je, Donavon?“
Povedal, „Brat Branham, okolo šesť mesiacov,“ povedal.
Povedal som, „Prečo si sa o tom predo mnou nezmienil?“
Povedal, „Ó, videl som, ako si veľmi zaneprázdnený,“ povedal, „nechcel som nič hovoriť.“ Povedal, „Jednoducho som si myslel, že možno ti to Pán niekedy povie.“
Tak som povedal, „Uvedomuješ si, čo to je?“
Povedal, „No, viem si predstaviť.“
Povedal som, „Tak to je.“
A na druhý deň ráno, (nič viac ako to, iba som držal chlapcovu ruku) to druhé ráno, na jeho uchu nebol ani škrabanec. Úplne to zmizlo.
Tak veľakrát to tlačíme, snažíme sa dostať do toho, tam; alebo to vidieť „Tieto znamenia budú nasledovať veriacich.“ To nehovorí, „Ak sa budeš modliť za chorých.“„Keď položia svoje ruky na chorých, budú uzdravení.“ Musíme mať vieru v nás samých, v to, čo robíme. V poriadku.
W. M. Branham, Jeden z milióna, 65-0424