úryvok z knihy "Generácia - pripomenutie života proroka", Angela Smith
Dátum narodenia: 7. decembra 1945 Súčasné bydlisko: New Albany, Indiana
Vyrastala spolu s Branhamovými deťmi a prechovávala hlboký rešpekt k Williamovi Branhamovi a jeho službe.
Nebolo to dlho po tom, ako sme sa presťahovali z Wolf Creek, Kentucky, kde bol môj otec pastorom Metodistickej cirkvi do Charlestown, Indiana, aby sme mohli navštevovať Branhamovu modlitebňu, keď som stretla Rebeku, dcéru brata Branhama. V tom čase som mala desať rokov a boli sme v rovnakom veku. Čoskoro sme sa stali najlepšími priateľkami a takmer každý víkend buď ona bola v našom dome alebo ja som bola u nej. Brat Branham a sestra Branhamová sa ku mne správali ako k jednému zo svojich vlastných detí.
Kupovali mi malé darčeky a ponúkli tú istú láskavú a milujúcu výchovu, ktorú venovali svojim vlastným deťom. Napríklad: jednu nedeľu po zhromaždení sme sa s Rebekou prechádzali po Štvrtej ulici Louisville, Kentucky, s bratom a sestrou Branhamovými. Boli sme na ceste na obed do kaviarne Blue Boar. Mala som na sebe pár červených topánok, ktoré boli vysoké asi osem centimetrov alebo viac. Brat Branham sa zastavil pri výklade obchodu s topánkami a ukázal na pár topánok s oveľa nižšími opätkami a povedal, „Betty, toto je veľkosť opätku, ktorý sa mi páči, nepáčia sa mi vysoké opätky, lebo žena v nich nemôže kráčať rovno, a sú pre telo tvrdé.“ Samozrejme som sa okamžite kvôli svojim topánkam zahanbila! Šla som domov a vyhodila som každý pár topánok s vysokými opätkami, ktorý som mala, a viac som ich nenosila. Jednoducho ďakujem Pánovi za to, že mi ukázal pravdu.
Do Branhamovej modlitebne som chodila od svojich desiatich rokov, okrem piatich rokov, kedy sme žili v Tuscone, od roku 1964 do roku 1969, a videla som mnoho uzdravení. Živo si pamätám dievča, ktoré nemohlo chodiť, ako prišlo do zboru, a vyzeralo to, akoby sa kĺby na jej prstoch vťahovali späť do jej tela. Brat Branham sa za ňu modlil a ona sa okamžite postavila a kráčala.
Bola som na zhromaždení, keď zomrel brat Edmund Way. To bola naozaj pozoruhodná udalosť. Brat Branham bol na konci zhromaždenia a chystal sa odísť z pódia, keď zrazu sestra Wayová skríkla. Ona a brat Way sedeli hneď pred kazateľnicou a brat Way padol na zem. Brat Branham vystúpil spoza oltára na pódiu a pokľakol a modlil sa za neho a jeho srdce znovu začalo biť. Po chvíli si bol schopný sadnúť si. Sestra Wayová, ktorá bola registrovaná zdravotná sestra, povedala, že keď spadol, nemal žiaden pulz.
Krátko po mojich 14. narodeninách strávila moja rodina popoludnie v dome brata Branhama. Mala som veľkú bolesť v mojom boku a vzala som si tabletku od bolesti, ale bolesť stále neprešla. Keď prišiel čas zhromaždenia, mama a sestra Branhamová išli spolu v našom aute s mladšími deťmi, zatiaľ čo brat Branham, ocko, Rebeka a ja sme išli v kombi. Nepovedala som nič, ale keď sme prišli do modlitebne, bolelo ma to tak veľmi, že som ledva stála. Nakoniec som došla na toaletu, kde bola dlhá lavička a schúlila som sa na tej lavičke a nemohla som sa viac pohnúť. Rebeka povedala, „To je ono, idem pre ocka, aby sa za teba pomodlil.“ A tak šla a priviedla diakona, ktorý zasa priviedol brata Branhama, ktorý bol už na pódiu, ale prišiel a modlil sa za mňa. Okamžite som bola v poriadku a bolesť odišla. Chvíľu som čakala a potom som šla a sadla som si v modlitebni.
Brat Branham kázal a zastavil sa na chvíľu, aby spomenul to, že Pán ma vyslobodil. Povedal môjmu ockovi a diakonom, že som mala akútny zápal slepého čreva. Toto bolo vtedy, keď kázal Viera je šiesty zmysel v roku 1959. Nemala som viac takýto problém od toho dňa až dodnes.
Bola som tam, keď sa zjavilo to Svetlo na zadnej stene v Modlitebni počas kázania cirkevných vekov. Sedela som asi päť radov odzadu a na tej istej strane, kde sa to objavilo. Dve dievčatá, ktoré som poznala, sedeli neďaleko a rozprávali si nejaké vtipy, ktoré neboli veľmi pekné. Neskôr mi povedali, že keď sa to Svetlo objavilo nad ich hlavami, mysleli si, že padnú mŕtve. Keď to Svetlo menilo tvary, označujúc rôzne štádiá cirkevných vekov, mohli ste cítiť Prítomnosť Pána v tej budove.
Počas rokov môjho dospievania boli rôzne situácie, keď ma chlapci pozývali von, a pri niekoľkých príležitostiach mi Brat Branham povedal, prečo by som mala alebo nemala s nimi ísť. Mohlo to byť buď kvôli významu ich mena alebo kvôli istej vlastnosti ich charakteru. Nejaký čas som chodila s jedným chlapcom, a neskôr, keď sme sa už nestretávali, mi brat Branham povedal, že je to dobre, lebo keby som sa za neho vydala, môj život by bol peklom na zemi.
Po nejakom čase prišiel jedného dňa brat Branham k nám domov a povedal, „Betty, toho pravého chlapca stretneš na Západe, a ja budem jedného dňa sedieť s ním vo vašej obývačke, zatiaľ čo ty pre nás budeš v kuchyni pripravovať stejky. Prídem do kuchyne, poklepem ťa po pleci a poviem, 'Vidíš, o koľko si šťastnejšia s týmto chlapcom, ako by si bola bývala s tým druhým.'“ Je to už takmer 40 rokov, ale vždy sa snažím mať v mrazničke čerstvé stejky.
Na strednej škole, keď prišiel čas, aby som sa dala odfotiť na maturitné tablo, odmietla som si obliecť blúzku odhaľujúcu plecia, akú mali všetky ostatné dievčatá. Fotograf sa sťažoval, že to pokazí školskú výročnú slávnosť, lebo moja fotka bude odlišná od všetkých ostatných, a takmer každý z mojej triedy si kvôli tomu zo mňa robil žarty. Samozrejme sa ma to dotklo, ale neľutovala som ten postoj, ktorý som zaujala.
Neskôr som sa zúčastnila súťaže v šití a skončila som na treťom mieste v celom štáte Kentucky. Jedného dňa krátko po tom zavolal brat Branham ku nám domov a po rozhovore s mojím otcom chcel hovoriť so mnou. Povedal, „Betty, spomínaš si na tej postoj, ktorý si zaujala, keď ťa fotili na školskú slávnosť? Pán ťa odmenil tým, že ťa nechal vyhrať súťaž v šití. On neprehliada nič, čo robíš!“ Dnes mám živnosť so šitím a verím, že ten dôvod, že stále mám prácu, je to, že stále žnem odmeny z toho postoja, ktorý som zaujala pred tak mnohými rokmi. Pán je stále verný.
Mnohokrát ma Rebeka pozvala, aby som s ňou cestovala na rôzne miesta po Spojených štátoch, aby som bola na zhromaždeniach. Nikdy som nešla spať keď sme cestovali v aute; vedela som, že je to česť byť v aute s bratom Branhamom. Vždy som mohla cítiť Prítomnosť Pánovu – ten pokojný, nádherný pocit – kdekoľvek som s ním bola.
Jedného dňa, keď brat Branham šoféroval, rozprávali sme sa spolu, zatiaľ čo Billy Paul a Rebeka spali. Zrazu stíchol. Všetko, čo som z okna videla, boli polia po oboch stranách. Vybral si z vrecka kus papiera a ceruzku a položiac papier na sedadlo vedľa seba, začal písať. Vedela som, že má videnie, tak som nepovedala ani slovo. Keď dopísal, brat Branham si rukou pretrel tvár, potom mi povedal, „Práve som niečo videl.“ Toto celé sa stalo počas 30 sekúnd alebo menej, ale počas toho času neboli jeho ruky na volante a nepozeral sa na cestu, ale auto pokračovalo v rovnej línii. Nasledujúcu nedeľu ráno vysvetlil, že to, čo videl, mu dalo text pre posolstvo toho rána, čo bolo Majstrovské dielo.
Cestovala som do Kalifornie s bratom Branhamom, Billy Paulom a Rebekou na tie posledné zhromaždenia v decembri 1965 a tam som stretla Jamesa Phillipsa, toho chlapca „zo Západu“, ktorého som si mala zobrať. Všimla som si ho hneď, ako vošiel na banket, na ktorom sme sa zúčastnili, pretože niesol Bibliu, a väčšina tínedžerov, ktorých som poznala, boli divokí a nenosili Biblie! Zoznámili nás a Rebeka, ktorá sedela vedľa mňa, ma stále udierala do kolena a usmievala sa na mňa (myslím, že moja tvár musela byť červená). Po zhromaždení o ňom povedala bratovi Branhamovi a bratovi Billy Paulovi, a aj oni ma začali podpichovať. Povedala som, „Neviem, prečo ma všetci podpichujete, lebo ja sa už do Kalifornie nikdy nevrátim, jedine že brat Branham pôjde so mnou. Viem, že sa to nepotopí, kým je tu on.“ Brat Branham povedal, „Ďakujem ti, Betty!“
Tak namiesto toho, aby som ja išla do Kalifornie, James prišiel do Arizony a v roku 1967 sme sa zobrali. Presťahovali sme sa do Indiany v roku 1969, a on mnoho rokov viedol piesne v Modlitebni v Jeffersonville, a stále je pripravený poslúžiť, keď je treba.
Ďalšia vec, ktorá sa stala počas tých zhromaždení v Kalifornii v roku 1965, sa odohrala po službe jedného večera, keď sme sa vrátili do svojich motelových izieb. Rebeka a ja sme mali izbu medzi izbami brata Branhama a Billy Paula, a bolo to neskoro, keď zazvonil telefón. Keďže som mala práve narodeniny, tak som si myslela, že je to niekto zo zhromaždenia, kto ma chce prekvapiť, až kým nepovedal, „Dievčatá, prepadnem vás...“ a povedal nejaké škaredé slová. Zložila som. S Rebekou sme presunuli skriňu pred dvere. Telefón znovu zazvonil a tentokrát to zodvihla Rebeka. Znovu to bol ten istý muž a ona rýchlo zložila. Nechceli sme vyrušovať brata Branhama a keďže bolo neskoro, usúdili sme, že Billy Paul spí, tak sme nevolali ani jeho. Nevedeli sme, že tá osoba už volala aj Billy Paulovi, zrejme si neuvedomoval, že sme cestovali spolu, a navrhol mu, či sa nechce zúčastniť pokusu nadviazať kontakt s „dievčatami odvedľa“ a získať prístup do našej izby! Billy Paul ho varoval, aby nás nechal a potom zavolal brata Branhama.
Rebeka a ja sme to v tej chvíli nevedeli, ale brat Branham celú tú noc sedel so zbraňou a sledoval naše dvere. Nasledujúce ráno nám pri raňajkách povedal, že ten muž, ktorý nám volal, bol veľmi nebezpečnou osobou, dravcom, a že počas tej noci niekoľkokrát prišiel k našim dverám. A čo viac, povedal nám, že ten muž sedí v tej istej reštaurácii, v ktorej sme raňajkovali v tej istej chvíli. To nami riadne zatriaslo!
Mnohokrát nám brat Branham hovoril, že v tú noc, po tom, čo sa modlil za chorých, tí diabli, ktorí boli vyhnaní, prichádzali na neho za to, čo urobil. Bol schopný vycítiť prítomnosť tých zlých duchov a poznal ich spôsoby, a verím, že to mu dovolilo poznať rozsah nebezpečenstva, v ktorom sme boli v tú noc, a preto urobil tie kroky, aby nás ochránil.
Niečo, nad čím som sa v mysli stále pozastavovala, bol rozhovor, ktorý sa odohral, keď sme brat Branham, Billy Paul, Rebeka a ja jeden večer odchádzali zo zhromaždenia. Nastupovali sme do auta a ja som plakala. Povedala som, „Brat Branham, nepochopím, prečo toto všetci nedokážu zrozumieť.“ Billy Paul sa ozval a povedal, „Ja ti na to odpoviem. Nebolo by to biblické, keby každý videl to Posolstvo.“ Brat Branham povedal, „Billy, ak si vo svojom živote niekedy povedal niečo správne, tak teraz si to určite urobil.“
Bolo mnoho chvíľ, keď som bola s bratom Branhamom a on vedel, že mám nejakú otázku alebo problém, ktorý ma trápi, a odpovedal na to, dokonca aj keď som mu nepovedala ani slovo. Inokedy ma zasa povzbudzoval, aby som sa opýtala čokoľvek, čo mám na srdci. Koľkokrát som si za posledných štyridsať rokov priala, aby mi bolo znovu ponúknuté to privilégium. Ale na druhej strane viem, že každá odpoveď, ktorú potrebujeme, je na páskach, lebo ony sú tou Duchovnou Potravou, ktorá bola pre nás uchovaná. Potrebujeme len zostať pri tých páskach. ❏