úryvok z knihy "Generácia - pripomenutie života proroka", Angela Smith
Narodený: 26. augusta 1945 Súčasné bydlisko: Elizabethton, Tennessee
Stal sa zaťom Williama Branhama a prekladateľom jeho kázní.
V marci 1963 som po prvýkrát stretol Rebeku Branhamovú. Boli sme obaja juniori na strednej škole v Tuscone, Arizona, a obaja sme boli členmi školského chorálu. Boli sme na nácviku opery „Carmen“, a jedna vec, ktorá upútala moju pozornosť na ňu, bol fakt, že na večerné skúšky nosila šaty, čo bolo v kontraste s tým, čo nosila väčšina dievčat. Zbor, ktorý som navštevoval, neučil proti noseniu nohavíc u žien, ale osobne sa mi tá predstava nepáčila.
Keď som konečne nabral odvahu, aby som ju pozval von na rande, povedala mi, že najprv sa musím stretnúť s jej otcom a získať si jeho dovolenie. Malý byt, kde bývala, bol len niekoľko blokov od môjho domu, tak jedného dňa po škole som sa tam zastavil. V zadnom dvore som videl muža v strednom veku, celkom svalnatého, bez košele, ako kosil trávnik. Toto bolo moje prvé stretnutie s Williamom Branhamom. Nepamätám si slová nášho rozhovoru, ale bolo to veľmi príjemné stretnutie a v tom čase pre mňa najdôležitejšie, dal mi dovolenie stretávať sa s jeho dcérou.
Pred touto udalosťou som nikdy nepočul meno W. M. Branham. Vyrastal som v baptistickej rodine, a tak boli nejaké nové slová a výrazy, ktoré som sa naučil v nasledujúcich mesiacoch, keď mi Rebeka začala rozprávať pár vecí o službe jej otca. V tom čase som viedol piesne v miestnom baptistickom zbore. Tri roky predtým som mal osobnú skúsenosť s Ježišom Kristom a svoju Bibliu som prečítal viac ako jedenkrát, ale nejako som vedel, že je niečo viac. V mojom kresťanskom chodení niečo chýbalo. Narodil som sa v Mexiku. Moji rodičia, obaja Američania, boli baptistickými misionármi, ktorí na pole pôvodne išli ako prekladatelia Biblie a časom založili vo Východnom Mexiku biblickú školu na vzdelávanie miestnych kazateľov. Vyrastal som dvojjazyčne a počas základnej školy som žil výlučne v Mexiku. Moja pleť je tmavá a to, v kombinácii s mojou plynulou španielčinou, spôsobilo, že mnoho ľudí sa domnievalo, že moja národnosť je mexická. V podstate to bolo naozajstným požehnaním, lebo mi to pomohlo zapadnúť medzi španielsky hovoriace krajiny sveta, kde ma Pán pripravil pre službu prekladateľa tohto veľkého Posolstva na túto Hodinu.
V júni 1963 kázal brat Branham v Ramada Inn v Tuscone. Toto bola moja prvá skúsenosť s jednou z jeho služieb, a nikdy predtým som nevidel ani nepočul niečo také. Pamätám si, ako som stál vonku pod hviezdnym nebom v ten večer po zhromaždení a modlil som sa, „Pane, to čo som dnes večer videl, si buď na sto percent Ty, alebo je to to najväčšie zvedenie, ktoré kedy prišlo.“ Boh mi vyjasnil, že to nie je zvedenie, tým, že mi ukázal, že všetko, čo brat Branham toho večera povedal, sa dokonale zhodovalo so Slovom. On sa nesnažil, aby sa jeho kázanie zhodovalo s teológiou niekoho iného, ale on bol priamo v kontakte s Bohom.
Neskôr v tom mesiaci, keď sa jej rodina vrátila na leto do Indiány, mi Rebeka dala knihu „Muž poslaný od Boha“. Keď som to čítal, zasiahlo ma to takým spôsobom, že som nemohol prestať plakať. Požičala mi aj prehrávač a zopár pások, a po tom, čo som počul to pomazané kázanie, vedel som, že to je niečo, od čoho sa nemôžem odtrhnúť; chcel som viac.
Do času, kým sa Rebeka s rodinou vrátili do Tusconu v čase začatia školského roku, som mal dlhý zoznam otázok, o ktorých som sa chcel porozprávať s bratom Branhamom. Našiel si čas, aby si so mnou sadol a každú jednu zodpovedal. Od začiatku som vedel, že on nebol obyčajný človek, ale po tomto som vedel bez tieňa pochybností, že bol prorokom Božím.
Moja prvá cesta do Jeffersonville bola v decembri v roku 1963. V nedeľu popoludní mi brat Branham povedal, „George, chcel by som, aby si dnes večer zaspieval pieseň.“ Neviete si predstaviť môj šok. Bol som na prvej návšteve Branhamovej Modlitebne, snažiac sa všetko vstrebať. Povedal som, „No, brat Branham, čo budem spievať?“ Povedal, „Dnes večer budeme mať službu uzdravovania, tak čo tak zaspievať „Potom prišiel Ježiš“? Nikdy predtým som tú pieseň nepočul, ale s Rebekou sme to niekoľkokrát nacvičovali a všetko to dobre dopadlo, hoci som bol veľmi nervózny, stojac pred všetkými tými svätými ľuďmi. Potom vyšiel brat Branham a kázal „Pozri na Ježiša“.
Navštívil som ďalšie zhromaždenia, ktoré mal brat Branham v Arizone, a každé zhromaždenie sa zdalo byť väčšie ako to predošlé. On a ja sme taktiež strávili nejaký čas súkromne, čo bolo veľmi vzácne. Väčšinu času, ktorý som s ním strávil, sme sedeli a hovorili o Slove. Zdalo sa, že ma tak veľmi chcel skúšať, aby videl, ako dobre poznám svoju Bibliu. Medzitým ma povzbudil, aby som pokračoval v navštevovaní baptistickej cirkvi a aby som vzal Rebeku so sebou. Dokonca aj sám niekoľkokrát išiel s nami.
Doma, môj otec nebol potešený touto novou spoločnosťou, ktorú som si nadobudol. Slová ako 'Božské uzdravovanie' a 'zjavenie' v našom dome nebolo často počuť, a tak sa bál, že som sa zaplietol do nejakého druhu fanatizmu. Ale nič, čo povedal, ma nemohlo odstrašiť. Ja som jednoducho nemohol mať dosť tejto nádhernej služby.
V máji 1965 som sa išiel s bratom Branhamom rozprávať o istom vážnom vývoji: chcel som sa oženiť s jeho dcérou. Keď som prišiel na naše stretnutie, zdal sa byť trochu nervózny, a začal mi rozprávať o mnohých svojich zámorských cestách a o veciach, ktoré videl Pána konať na zhromaždeniach. Hovoril tiež o niekoľkých loveckých skúsenostiach. Keď sa pozriem späť, myslím, že bol nervóznejší ako ja, lebo hovoril bez prestávky dve hodiny. Nakoniec som ho musel prerušiť, tak som povedal, „Brat Branham, toto všetko je nádherné a teším sa z toho, ale mám niečo, o čo by som vás chcel poprosiť. Milujem Rebeku a potrebujem vedieť, či by som sa mohol oženiť s vašou dcérou!“ Sadol si dozadu na svoju stoličku a oči sa mu veľmi zúžili. Po chvíli povedal, „Samozrejme, George, obaja môžete mať moje dovolenie, aby ste sa zasnúbili, ale ani jeden z vás ani nepomyslite na manželstvo, kým nebudete mať krst Duchom Svätým.“ Povedal som, „Áno, pane. Máte pravdu. Ďakujem veľmi pekne.“
V mojich rozhovoroch s bratom Branhamom, a keď som bol pri tom, ako hovoril s inými, všimol som si, že niekedy bol veľmi priamy, nenechávajúc žiadne pochybnosti o význame jeho slov. Inokedy sa zdalo, že chodí okolo hraníc svojej témy, čo sa niekedy zdalo ako náznaky a tiene. Ak človek nezachytil, čo sa snažil vyjadriť, nechal to tak. Nebol to človek nátlaku a vždy bol zdvorilý. Nikdy nebol ani arogantný. Nikdy som ho nevidel prejaviť postoj 'ja prvý', v žiadnej situácii.
V júli 1965 som podstúpil svoju druhú cestu do Indiány. Bolo to, keď brat Branham kázal „Pomazanci v čase konca“, a ja som sedel nie viac ako 15 stôp od neho, keď priniesol to monumentálne posolstvo. Keď som prvýkrát prišiel, povedal mi, „Keďže tu budeš pár týždňov, ak budeš mať nejaké otázky, poznač si ich a ja budem rád, keď sa ti na ne budem môcť snažiť zodpovedať.“ Aká príležitosť, ale ja som bol tak mladý a neskúsený, a bola len jedna otázka, ktorú som sa ho chcel opýtať, a v nedeľu večer som sa opýtal, „Brat Branham, pokrstíš ma, prosím?“
Povedal, „Samozrejme. Pripravím bazén na zajtra ráno.“ Tak 2.augusta sme s bratom Branhamom išli do Modlitebne. Povedal svojmu bratovi Docovi, aby otvoril zbor, naplnil bazén a bol tam ako svedok. Ako sa ukázalo, niekoľko ďalších ľudí sa tam zastavilo, keď videli na parkovisku jeho auto. Voda v baptisériu v Branhamovej Modlitebni sa zdala byť akurát nad bodom mrazu, presne tak, ako to brat Branham mal rád, lebo to znamenalo chlad hrobu. Mal na sebe len košeľu, tak si ju dal dolu pred tým, ako vstúpil do bazénu pre to, čo malo byť jeho posledným krstom, ktorý vykonal. To bol veľmi zvláštny deň, ale jediné fotky, ktoré z toho mám, sú v mojej mysli.
20. septembra 1965 mal brat Branham v Kaňone Sabino prežitie, ktoré ho úplne vyslobodilo od žalúdočných problémov, ktorými trpel celý svoj život. V ten istý deň ma brat Pearry Green, ktorý bol v tom čase na návšteve v Tuscone, pozval, aby som s ním šiel domov do Texasu na niekoľko dní. Dozvedel som sa až po troch rokoch neskôr, že brat Branham povedal bratovi Greenovi, „Vyzerá to tak, že tento mladý muž bude mojím zaťom. Prosím, vezmi ho domov a premodli sa s ním ku prežitiu s Duchom Svätým.“
Jedného večera v dome brata Pearryho som bol vo svojej izbe a modlil som sa, keď som zrazu pocítil túžbu, aby sa brat Green modlil so mnou. Zbor bol situovaný vedľa domu, tak som išiel tam, kde on a brat Richard Blair čakali na telefonát v zborovej kancelárii. Skôr v ten deň volali bratovi Branhamovi a čakali na jeho spätný telefonát. Išli sme spolu do jednej z miestností Nedeľnej školy a kľakli sme si, a keď sme sa modlili, cítil som, akoby som mohol vidieť zamračené nebo a bol tam lúč ako ceruzka, prenikajúci cez to a bol namierený rovno na mňa. Keď sme skončili s modlitbou, v zborovej kancelárii zazvonil telefón a brat Green potichu išiel a zodvihol ho. Bol to brat Branham, volal z Arizony, a po krátkom pozdravení povedal bratovi Greenovi, „Chcem najprv hovoriť s Georgeom.“
Keď som zodvihol slúchadlo, povedal, „George, chcem byť prvý, ktorý ti zagratuluje k prijatiu Ducha svätého.“ Ako vedel, že som tam? Ako vedel, čo sa práve stalo? Naozaj neexistujú slová na vyjadrenie, ako som sa cítil, ale pravdou je, že všetko vyzeralo po tom omnoho lepšie. Nasledujúci deň mi volala moja mama, aby mi povedala, že som dostal povolávací rozkaz a o niekoľko týždňov mám začať svoju dvojročnú vojenskú službu.
Bol som umiestnený na základnú službu vo Fort Polk, Louisiana, a keď brat Branham prišiel v novembri do blízkeho Shreveportu na zhromaždenia, bol som vďačný za príležitosť, že som s ním mohol hovoriť v tom čase o dvoch veciach, ktoré som mal na srdci. Vedel som, že je viac ako pravdepodobné, že ma pošlú do Vietnamu, a ja som nevedel, ako to kedy budem schopný zvládnuť, keď budem musieť vziať život inej ľudskej bytosti. Opýtal som sa ho, či by som sa mal zaregistrovať na nenastúpenie do vojenskej služby z dôvodu presvedčenia, ale keď som vyjadril svoje zámery, pozrel na mňa priamo a povedal, „Netráp sa, kroky spravodlivého sú riadené od Pána.“ Len jednoduchým citovaním Písma zmizli všetky moje starosti. Pre mňa za mňa ma mohli poslať aj na Mesiac. Išiel som do Vietnamu a bol som kuchárom v evakuačnej nemocnici. Nikdy som nemusel vziať život v boji.
Na Vianoce som bol na priepustku doma, keď rodina 18. decembra odcestovala do Jeffersonville. Bol som prešťastný, lebo Rebeka zostala v Tuscone, aby dohliadla na presťahovanie rodinných vecí z bytu, kde bývali, do ich nového domu, ktorý bol práve dokončený. Zastavil som sa tam, aby som sa rozlúčil zo zvyškom rodiny večer 17-teho. Brat Branham bol v spálni a pár minút sme sa rozprávali. Všimol som si, že mal vyložené oblečenie a topánky, ktoré si mal obliecť nasledujúceho dňa, a bol som prekvapený, keď som videl, že si plánuje obliecť neformálne oblečenie. Obyčajne, keď cestoval s rodinou, mal niečo trochu slávnostnejšie. Myslím, že to robieval ako staromódnu zdvorilosť, keď boli prítomné dámy. Opýtal som sa ho na rifľové nohavice a bundu, ktoré si pripravil, a povedal, „Nikdy nevieš, kedy môžeš mať problém s autom.“ Rád by som vedel, koľko mu dal Pán vidieť o tej nadchádzajúcej udalosti.
Som tak vďačný, že Boh na mňa myslel a že bol bohatý v milosrdenstve a dovolil, aby sa môj chodník stretol s chodníkom proroka Božieho.
Rebeka a ja sme sa vzali počas súkromnej ceremónie v novom domove rodiny v Tuscone, 30.marca 1966. ❏