úryvok z knihy "Generácia - pripomenutie života proroka", Angela Smith
Narodený: 13.9.1935 Súčasné bydlisko: Sellersburg, Indiana
Najstarší syn, cestujúci spoločník a najlepší priateľ. Jeho prácou bolo poskytnúť fyzickú a emočnú podporu, ktorú jeho otec potreboval počas dlhých týždňov kampaní.
Moja mama bola Nemka, jej dievčenské meno bolo Brumbach. Prv, než som sa narodil, mi chcela dať meno Henry a prezývať ma Heine. Otec, pretože bol Ír, ma chcel nazvať Michael a tak sa dohodli na Heine Michael. Ale otec povedal o mojich narodeninách toto: “V nemocnici, keď som ho počul kričať, On mi povedal, že jeho meno bude William Paul, tak som ho nazval William Paul: William, po mne a Paul, po apoštolovi Pavlovi.“ Väčšinou ma nazýval Billy, ale príležitostne ma nazýval Heine. Možno to bolo vtedy, keď myslel o mojej mame, alebo keď som urobil niečo, čo mu ju pripomínalo.
Jedna najpozoruhodnejších udalostí v mojom živote sa stala, keď som mal 11 rokov a bolo mi dovolené vidieť anjela Pánovho, keď navštívil môjho otca raz večer vo Vandalia, v Illinois. To zmenilo môj život a potom som vedel, že moje mesto je pri otcovi, ako pomocník a ochranca a spoločník.
Začali sme spolu cestovať keď som mal 14 rokov a vo Phoenix v 1949 som dal prvú modlitebnú kartu. Počas veľkej Africkej kampani som mal 16. narodeniny a v sedemnástych som odišiel zo školy, aby som s ním išiel do Indie. Od vtedy som bol stále po jeho boku, keď cestoval.
Predtým, ako som bol spasený, som rád hral karty a hazardné hry. Niekedy som hral karty celú noc a bol som dosť dobrý, aby som mohol hrať v niektorej veľkej hre.
Raz večer som sa dozvedel, že do mesta prídu hrať veľkú pokrová hru. Z Chicaga prichádzala na túto hru skupina hazardných hráčov a malo byť v tom veľa peňazí. Samozrejme, všetko z toho bolo veľmi nelegálne a keď som vošiel dozadu do herni, kde hrali, pri každých dverách bol strážca, ktorý dával pozor či neprichádza polícia.
Normálne sa všetci poznali, ale túto noc tam bol pri stole nový díler a on mi povedal, „Toto je uzavretá hra“. Povedal som, „Ja tu hrám celý čas.“ On povedal, „Nie toto je uzavretá hra, ty nemôžeš hrať.“ Človek, ktorí vlastnil to miesto povedal, „Ó, on je v poriadku. On tu hrá celý čas. To je syn Reverenda Branhama. Díler povedal, „Ó, tak ty si syn Reverenda Branhama?“ Och. Povedal som, „Nie.“ Ale majiteľ povedal, „Áno je.“ Povedal som, „Nie, Reverend Branham by nemohol mať takého syna, ako som ja.“ Nemohol som zniesť myšlienku spájať ho s neporiadkom s ktorým som sa stotožňoval.
V tom čase som nechodil veľmi často do zboru, lebo som sa hanbil za svoj život. Miesto toho, som sedával u ujka Doka, ktorý mal dom druhej strane ulici naproti zboru. Raz večer som išiel do zboru a sadol som si do poslednej rady. Otec prišiel kázať, neviem či ma vôbec videl, ale to nerobilo žiadny rozdiel. On zobral svoj text o navrátení márnotratného syna. On tam hovoril o synovi, ktorý bol preč od Boha a ako sa jeho otec pozrel a uvidel ho a povedal, „Choďte zoberte to tučné teľa a najlepšie rúcho, môj syn prišiel dnes večer domov.“
Ó! Pán so mnou konal, ale ja som odporoval Duchu celou silou. Niekoľko diakonov, ktorí stáli vzadu, prišli ku mne a začali ma povzbudzovať, aby som išiel ku oltáru. Neurobil som žiadnu scénu, ale nechcel som, aby si ma všímali, tak som sa zodvihol a odišiel.
Býval som v dome u mojej starkej a po niekoľkých dňoch mi ocko zavolal a povedal, „Ryby berú, zastavím sa pre teba .“ Keď sme začali chytať ryby, boli sme dosť ďaleko jeden od druhého, ale on sa stále pomaly približoval. Nakoniec, bol celkom pri mne a povedal, „Ocko sa tešil, keď ťa videl v nedeľu večer v zbore. Dúfam, že si si nemyslel, že som kázal to posolstvo, pretože si tam bol ty.“ Povedal som, „Nie ja viem, že by si to nerobil.“
Povedal, „Pán mi položil na srdce toto posolstvo pred niekoľkými týždňami. Videl som bratov, ktorí prišli ku tebe a začali ťa nahovárať. Chcem, aby si vedel, že som ich zavolal do kancelárie, keď si odišiel a povedal som im, “Skutočne si cením, že máte starosť o Billiho. Neprestávajte sa za neho modliť, ale už to nikdy viac s mojím chlapcom nerobte. Boh to tak nerobí. On pracuje na oboch koncoch v ten istý čas.“
Krátko potom som odovzdal moje srdce Pánovi. Keď sa dívam späť, môžem vidieť, že vzťah medzi otcom a mnou bol mimoriadny a úžasný. Keď som bol preč od Boha, povedal mi, „Bez ohľadu na to, ako zle si myslíš, že to je, bez ohľadu na to, ako hlboko chodíš v hriechu, ja budem stále tvoj ocko a tvoj priateľ. Ale nebudem s tebou robiť kompromis v tom hriešnom živote. Keď si tam preč a tvoji kamaráti ťa zanechajú, pamätaj, ocko bude vždy mať o teba záujem.“ Taký bol. Nie som schopný ani začať opisovať rešpekt, aký mám ku nemu, nie len ako ku kazateľovi evanjelia a Božiemu prorokovi, ale tiež ako k otcovi a ako k človeku. Bol jednoducho výnimočný.
Poznal som ho z vnútra i z vonku, jeho postoje a počínanie, jeho vyjadrovanie a mlčanie. Ale bola jedna vec, ktorú som nemohol nikdy rozoznať. Pred Pánom, nikdy som to nemohol rozoznať, nikdy, rozdiel medzi tým, ako sa správal ku svojím nepriateľom a ako sa správal ku svojím priateľom. Zaobchádzal s každým rovnako po celý čas s rešpektom, porozumením a láskavosťou. Myslím si, že to je jedna príčina, prečo máme všetky tieto nezmysly a boje a rozdiely dnes medzi nami, čo ma skoro zabíja. Prepáčte mi, ale to Posolstvo je Láska, a to je to, čo on mal. Pozoruhodné a zázračné veci, ktorých som bol svedkom v priebehu 14 rokoch, keď som sprevádzal môjho otca, by naplnili zväzky kníh, keby boli napísané. Videl som stvorenie nových očí a stovky uzdravení skrížených oči, končatiny, ktoré boli vyrovnané a ľudia, ktorí nemohli roky chodiť povstali zo svojich invalidných kresiel a postelí.
A boli tiež časy keď bol vypovedaný súd. Nikdy nezabudnem udalosť, keď otec hovoril na veľkom štadióne a nejaký človek vyskočil v priebehu zhromaždenia a zakričal, „W. M. Branham, skrze aké meno toto činíš?“ A otec odpovedal, „V Mene, ktoré poznáš veľmi málo, v mene Pána Ježiša Krista.“ Tento človek padol mŕtvy, práve tam, kde stál.
Samozrejme to nebol otec, to bol Svätý Duch, ktorý cez neho účinkoval.
Ľudia sa ma často pýtajú čo to bolo, aké to bolo stáť v modlitebnom rade večer za večerom vedľa Ohnivého Stĺpa a vidieť všetkých tých ľudí okamžite uzdravených.
Vedel som, že keď sa otec pomodlil za niekoho, to stačilo. To nebolo niečo také ako, „no dobre, možno sa im polepší.“ Keď ste boli v tej prítomnosti a anjel Pánov zostúpil, bez ohľadu na to, čo vám bolo, skončilo sa to. Mohli ste opustiť pódium a byť znovu presne v takom istom stave, ako ste boli predtým, ale v tej prítomnosti, nič nemohlo obstáť pred jeho modlitbou. On povedal, „Keď som sa za niekoho modlil, musia byť uzdravení. Nehovorím, že to je z brata Branhama, ale pretože On povedal, ak dokážeš ľudí doviesť do toho, aby ti verili, nič neobstojí pred tvojou modlitbou ... tak to nie som ja, to je moja viera v to, čo On povedal. Keď sa za vás modlím, musíte byť uzdravení.“ To je všetko, čo bolo treba.
Otec mi povedal, „Tvojou úlohou je hovoriť s ľuďmi a snažiť sa nájsť takých, ktorí majú veľa viery.“ Opýtal som sa ho, ako to budem vedieť a on mi povedal, „Budeš to vedieť.“ Či viete kto najviac vyzeral, že má vieru? Katolíci. Zdalo sa, že majú viacej viery než ktokoľvek. Neviem ako som to mohol povedať, ale len som sa s niekým rozprával a poznal som, či sú úprimní alebo nie, alebo ako zúfalo chceli modlitebnú kartu. Nikdy by som nedal niekomu modlitebnú kartu, ak by povedali, „No, choď a daj mi jednu,“ keď som sa pýtal či potrebujú nejakú kartu. Stále som chcel vyhľadať tie najťažšie prípady.
Niekedy mi otec povedal niečo takéto: „Keď prídeš dnes večer na zhromaždene, dávaj pozor, pretože tam bude mladá žena, okolo 30 ročná,“ a opísal mi, ako bude oblečená a ako bude vyzerať. Povedal, „Bude ťa prosiť o modlitebnú kartu a ty sa uisti, že ju dostane, pretože ona ti povie, že má žalúdočné problémy, ale to nie je to. Ona to nevie, ale má rakovinu a ak sa za ňu nepomodlím, zomrie.“ Divil som sa, prečo ju Boh hneď vtedy neuzdravil?
Keď som išiel v ten večer rozdávať modlitebné karty, mal som na mysli jednu osobu a ona tam bola a prosila o kartu. Dal som jej a keď prišiel čas na modlitebný rad, jej číslo bolo zavolané. Nedokážete to vypočítať. To sa nedá.
V priebehu modlitieb za ľudí, ktorí zaradom prichádzali, som bol blízko otca na pódiu, tak že som ho mohol starostlivo pozorovať. Obyčajne som vedel rozpoznať, kedy otec začína byť unavený, podľa jeho výrazu, alebo podľa toho, ako hovoril. Ak som videl, že si pretiera rukou po tvári, vedel som, že sa dostáva do takého stavu, že nevie či je na pódiu alebo vo videní. Potom som si zastal za neho a dotkol som sa ho z boku. Ak mi pritlačil ramenom ruku to znamenalo, „Som stále v poriadku, viem kde som.“ Ak nereagoval, zastavil som modlitebný rad, aj ak ešte stále hovoril. Niekedy sa stávalo, že som musel pomôcť postaviť ho na nohy a zobrať ho z pódia, a zase inokedy, kázal celou cestou ku autu tak tvrdo, ako len mohol.
Raz v aute sa zvalil na sedadlo a zatiahol si klobúk na tvár. Obyčajne býval od potu úplne mokrý. Niekedy začal plakať a hovoril, „Zober ma domov,“ alebo, „Zober ma na letisko, chcem isť domov. Chcem vidieť mamu a deti.“ Vozil som ho dookola asi 20 minút a on plakal, že chce ísť domov, potom sa náhle posadil a povedal, „Už skončilo zhromaždenie? Ako prebiehalo? Povedal som mu a potom bol v poriadku. Ale to bolo v situáciách, ktoré boli pre neho skutočne ťažké.
Pripustím, že niekedy som ho zobral príliš rýchle a keď sme nasadli do auta povedal mi, „Paul, zobral si ma príliš rýchle. Mohol som sa pomodliť za viacerých.“ Niekedy som ho nechal príliš dlho a on povedal, „Paul, dnes večer si ma nechal príliš dlho. Zajtra nebudem schopný modliť sa za ľudí. Medzi tými dvomi situáciami bola pravá miera, ktorú som sa úprimné snažil nájsť.
Plánoval som otcove súkromné rozhovory, týždne a niekedy mesiace dopredu. Stále bolo zapísaných okolo 500 až 600 ľudí, ktorí čakali na rozhovor. Ak mal niekto telesnú potrebu, naplánoval som päť minút rozhovoru. Ak nejaký pár mal problémy, zabralo mu to okolo 15 minút. Raz sme boli v Zbore a otec práve skončil posledný rozhovor na ten deň. Opýtal sa, „Je to všetko?“ Prežíval som vtedy naozaj ťažké chvíle, pretože sme sa s Loyce kvôli niečomu pohádali, tak som povedal, „Nie, ešte jeden.“ On povedal, „Som tak unavený Paul. Myslel som, že to bol posledný. Môžeš to naplánovať na zajtra?“ Povedal som, „To nemôže čakať do zajtra.“ On povedal, „Čo to je?“ Povedal som, „No, to som ja.“ Zastavil sa. Ja som mu povedal, čo to je a on povedal, „Nech ten Svätý Duch, ktorý je v tebe vyjadrí tú lásku, a nebudeš mať tie problémy.“ Potom si zobral klobúk a odišiel. On ti nedal vždy rýchlu odpoveď, a to nemusela byť odpoveď, na ktorú si čakal. Ale keď si mal rozhovor s Williamom Branhamom, ak si bol úprimný robil si dve veci: preskúmal si svoje srdce a išiel si na kolená.
Otec bol skutočne blízky svojmu bratovi Howardovi Duffy. Oni spolu cestovali ale potom ujko Howard musel prestať cestovať, pretože mal problémy so srdcom.
V 1957, tata bol na poľovačke v Idaho na rieke „Bez návratu“, keď ujko Howard veľmi onemocnel a doktori povedali, že už mu nezostáva veľa času. Tak som prenajal malé lietadlo, aby sme leteli ponad územie, kde otec mal byť a spustili sme malé padáky, na ktorých bola pripnutá správa o tom, že ho doma okamžite potrebujú.
Asi dva roky pred týmto tata videl vo videní, že ujko Howard zomrie. Povedal, „Anjel prišiel a zobral ceruzku a nakreslil hrob a povedal, to je Howard. On je ďalší, ktorý zomrie z rodiny. Bude pochovaný medzi Humpym (jeho bratom Edwardom) a tvojím otcom.“ Odišiel a povedal Howardovi, že on bude ďalší kto zomrie a že potrebuje dať do poriadku veci s Pánom.
Celá naša námaha dostať sa do kontaktu s otcom zlyhala a ujko Howard zomrel 7. Novembra. Deň predtým ako zomrel, ho navštívil v nemocnici brat Neville a doviedol ho ku Pánovi. Otec prišiel domov na druhý deň. Keď som ho vyzdvihol z letiska, povedal som mu, že som sa staral ako som len mohol oznámiť mu čo sa deje. On povedal, „ Howard mal toľko viery vo mňa, že som musel byť preč, aby sa videnie mohlo vyplniť.“
Išli sme do pohrebného ústavu, tam kde bola truhla. Tata sa opýtal Howardovej ženy, kde ho chce pochovať a ona povedala, „Pochovám ho v New Alabany na vojenskom cintoríne.“ Pretože bol námorník.
Otec povedal, „Ó, Howard by bol rád. On bol hrdý na to, že bol námorník.“ Pán mu už povedal, že Howard bude pochovaný na Východnom cintoríne v Jeffersonville. Keby som to bol ja, hneď by som argumentoval a povedal by som, „Nie, to musí byť takto, aby sa vyplnilo to videnie.“ Ale pre otca, tam nebolo nič, o čom by sa mal hádať. On už vedel, ako to dopadne, tak bol ticho.
Ten večer asi hodinu pred tým, ako zavreli pohrebný ústav, pán Coots, pracovník pohrebného ústavu, povedal, že potrebuje s nami hovoriť. Povedal, „Dostali sme zápravu z New Albany, že tam nemôžu Howarda zajtra pochovať. V jeho vojenských papieroch stojí,, že bol prepustený zo zdravotných dôvodov a my musíme mať úradné potvrdenie z Washingtonu D.C. a oni dnes neúradujú. Zajtra a v sobotu, a v nedeľu majú tiež zavreté. V Pondelok je sviatok, Deň Veteránov. Jediné miesto, kde ho môžete zajtra pochovať je na Eastern, v hrobe medzi jeho otcom a bratom.“ To bolo presne tak, ako povedal anjel otcovi.
Ujko Howard raz povedal otcovi a mne, „Keď zomriem, a ty a Billy budete na ceste, zastavte sa, zjedzte kotletu a spomeňte si na Duffyho.“ Potom, keď zomrel, raz sme boli týždne na cestách a cítili sme sa unavení a tužili sme po dome, išli sme sa do reštaurácie najesť, otec povedal, „Dnes objednám večeru ja.“ Presne som vedel, čo budeme jesť.
V Tuscone som mal vzadu v dome izbu, ktorú som používal ako kanceláriu. Dostávali sme stovky listov každý týždeň a ja som ich všetky čítal a na veľkú časť z nich som sám odpovedal. Ale ak tam boli otázky, otec mi nedal na ne odpovedať. On odpovedal na všetky.
Jedného dňa sme boli s otcom v kancelárii a prezerali sme poštu a môj syn Paul – maličký chlapec, okolo dvojročný – stále prichádzal a hovoril, ťahal starkého za nohu a chcel, aby sa s ním hral. Paul bol jeho potešením a radosťou a otec sa s ním zvykol hrávať, stále keď mal ku tomu príležitosť. Tentoraz mu povedal, „Len čo tvoj tata a ja skončíme s poštou, pôjde starký von a bude sa s tebou na dvore hrať.“ Pracovali sme trochu dlhšie a Paul prišiel znovu a otec mu znovu povedal, že máme robotu, ale že sa budú hrať neskoršie.
Keď nás tretí krát vyrušil, šuchol som mu rukou na zadok a on zletel na zem. Bolo veľmi nezvyčajné, že by sa otec miešal do toho, keď bol Paul vychovávaný, ale teraz išiel, zodvihol ho a začal ho utešovať. Povedal, „Starký ti povedal, že sa bude s tebou hrať, keď to dokončí, ale teraz nemôže.“ Paul sa utíšil, povedal „dobre“ a odišiel do druhej izby.
Potom sa otec otočil ku mne a povedal, „Prestaň písať na stroji“. Prestal som a on povedal, „Paul, viem, že ty musíš svoje deti vychovávať, ale to si urobil zle.
Povedal som, „Nie, neurobil. Povedal som mu to niekoľkokrát a on stále neposlúchal.“ On potriasol hlavou a povedal, „Deti majú pri sebe zvláštneho anjela a tiež ľudia, ktorí sú mentálne chorí alebo chromí a nemôžu sa o seba starať. Ten anjel je pri nich po celý čas a chráni ich. Keď si udrel Paula, urobil si to v zlosti. Za prvé, to je zlý spôsob na výchovu dieťaťa. Za druhé, ty si neudrel iba dieťa, udrel si toho anjela. Už to viacej nerob. Musíš ich naprávať, ale rob to v láske a nie ako predtým. Inak urazíš jeho anjela.“
Tiež povedal, že my všetci máme anjela, ktorý je s nami a oni neodchádzajú od nášho boku. Ale čo sa týka detí alebo mentálne postihnutých, ich anjel ma väčšiu kontrolu nad ich životom. Zapamätal som si to a od toho času som si dával na to pozor, kedy bolo nutné vykonať nápravu. V živote otca bol vždy na prvom mieste Pán, potom ľudia, potom rodina, potom on sám. Takto to bolo v každej situácií. Myslím, že boli také chvíle, keď mu bolo ťažké oddeliť manžela, otca, starkého a iné od úradu, ktorý vykonával a zodpovednosti v tom úrade. Práve tak, ako pri tej udalosti, ktorú nazývam „Prípad s príčeskom“, ktorá sa stala v Kalifornii. Bolo to 8. februára 1964, keď sme boli v Bakersfield. Otec, brat Roy Borders a ja sme sa pripravovali, že sa pôjdeme najesť a ja som išiel zaklepať otcovi na dvere, či je už hotový. Keď otvoril, mal na hlave príčesok. Povedal som skôr tak zo žartu, „Čo to máš na hlave?“ Povedal, „To je príčesok.“ Povedal som mu, „S tým hádam nepôjdeš do zboru?“ Povedal, „ Áno, pôjdem.“ Povedal som, „Nie, pretože ak s tým pôjdeš, tak ja nepôjdem.“ Povedal, „Áno, pôjdem.“ Povedal som, „Ak to urobíš, ja pôjdem a zoberiem si parochňu od Beetles.“ V skutočnosti som nič tým nemyslel, myslel som, že budeme žartovať, ale on sa na mňa pozrel a povedal, „Choď a najedzte sa s bratom Bordersom . Otec nie je hladný.“ Potom som vedel, že som sa ho dotkol. Povedal som, „Nie, ocko, poď. Poďme jesť.“ Ale on povedal, „Nie, vy choďte jesť.“ Tak brat Roy a ja sme odišli, ale nebolo mi ľahko keď som jedol. Keď sme sa najedli, išiel som sa pozrieť za otcom. Povedal som mu, „Ocko, prišiel som sa ti ospravedlniť za to, čo som povedal o tom príčesku. Len to, že si s tým vyzeral akoby si to nebol ty, mrzí ma, že som ťa urazil. On povedal, „Sadni si, Billy.“ Vedel som, že mám problém. On povedal, „Myslíš, že to mohlo otca uraziť?“ Povedal som, „Áno, urazil som ťa.“ On povedal, „Nie, mňa si neurazil, ale nevieš, čo to znamená,“ a ukázal na svoj príčesok. Potom mi pripomenul udalosť s diakonom, ktorý bol v modlitebni. On prišiel jedného dňa po zhromaždení ku otcovi a povedal, „Hanbím sa za teba, brat Branham.“ Tata sa ho opýtal, „Čo tým myslíš?“ On povedal, „Za to, že nosíš okuliare.“ Tata povedal, „Musím ich nosiť, aby som mohol čítať Bibliu.“ Ten brat povedal, „Ty kážeš Božské uzdravenie a nosíš okuliare? Hanbím sa za teba.“ Potom mi tata povedal, „Pamätáš sa ako som sa snažil udržať ho, aby bol ďalej odo mňa a ty si sa ho snažil odviesť aby ma nechal? Ale ten brat zostával stále na blízku a po niekoľkých dňoch sme ho pochovali. On povedal príliš veľa. To isté je tu. Ty si nemohol uraziť otca, rozumieš, ale nevieš čo ten príčesok znamená. Ak by som od teba neodišiel, keď som išiel, bol by si povedal príliš veľa.
To je dôležité, aby sme si pamätali ako rýchlo a bezhlavo môžeme uraziť Svätého Ducha. Keď otec odišiel, mama mi povedala, „Po jednej stránke si mu bol bližší ako ja. Sotva sa našiel deň v tvojom živote, kde by si nebol s ním, či na zhromaždení, na poľovačke alebo keď ste spolu pracovali v kancelárií.
To bol môj život. Milujem moju ženu a deti, ale služba bola vždy na prvom mieste. Môj život bol slúžiť Pánovi a ja som to robil tým, že som slúžil môjmu otcovi. Pre mňa, W. M. Branham bol tak podobný Ježišovi, že skrze neho ste mohli vidieť Ježiša. To je to, čo svet nemôže vidieť a čo my, ako nasledovatelia toho Posolstva, môžeme vidieť. Je skupina, ktorá zašla v tomto príliš ďaleko a je ďalšia skupina, ktorá neišla dostatočne ďaleko, ale v strede, to je Židom 13:8. ❏