Narodila som sa 22. septembra, 1924, v štáte Illinois. Bola som jedináčik a aj keď v tej dobe samotní moji rodičia nevyznávali, že sú Kresťania, verili v uplatňovanie pokynov z Prísloví 22:
„Vychovávaj dieťa na spôsob, akým by malo ísť; potom aj keď sa zostarie, neuchýli sa od toho.“ [Anglický preklad KJV. – pozn.prekl.]Podľa toho som bola poslaná do Slobodnej metodistickej cirkvi a keď som mala šesť rokov, odovzdala som svoje srdce Ježišovi. Počas celých rokov môjho dospievania som pokračovala v aktivite v našom zbore a dokonca som spievala v speváckom súbore. Moji priatelia boli všetci dobre vychovaní mladí ľudia a náš čas sme trávili dobrou, čistou zábavou. Ale zistila som, že v mojom živote stále niečo chýba, mala som pocit prázdna, ktorému som nerozumela. Tak ďaleko, ako si dokážem spomenúť, vždy som hľadala radosť a niečo, čo by ma urobilo šťastnou. Na nedeľnej škole som bola vyučovaná príbehom o Ježišovi, ale vždy som odišla rozmýšľajúc, „Kde je Ježiš?“ Poznala som Písma, ale nepoznala som Jeho.
Po skončení strednej školy sme sa presťahovali do Joliet a začala som pracovať v kancelárii. Počas mojich voľných večerov som sa začala stretávať s niekoľkými dievčatami z práce a zvykli sme chodievať do Chicaga, ktoré bolo blízko od nás, na večere a tancovanie. Mysleli sme si, že máme skutočne dobrú zábavu, a onedlho sme si pred jedlom začali objednávať alkoholický nápoj.
Toto sa nikdy nezdalo byť problémom pre tie ostatné dievčatá; prinajmenšom to vyzeralo, že oni všetky by mohli prestať piť, kedy by chceli. Ale to nebol môj prípad. Čoskoro som zistila, že ak som k stolu prišla prvá, získala som náskok tým, že som v sebe mala niekoľko nápojov predtým, ako tam oni prišli. Takýmto spôsobom som vždy bola ďaleko pred nimi v množstve skonzumovaného alkoholu, ale oni to nikdy nevedeli. Písmo nám hovorí, že „Víno je posmievač, opojný nápoj nepokojný, a preto nikto, kto blúdi v ňom, nebude múdry.“ (Príslovia 20:1) Ó, ako je to pravdivé!
Neviem, prečo sa pre mňa stal alkohol takým posadnutím. Ani moja matka, ani môj otec nikdy nepili. Môj otec zvykol hovoriť, „Ja by som si nevypil ani s prezidentom!“ Viem, že on mal pravdu a ja som sa mýlila, ale nasadila som si svoje ružové okuliare a začala som ísť dolu cestou do svojho osobného pekla.
Nikdy som nežila nemorálne, hoci som pila až do extrému, ale rozpoznala som, že niečo sa zmocnilo môjho života. Odmietala som ten fakt, že som bola donucovaná robiť niečo pomimo svojej vlastnej vôle, a hoci som nechápala, o čom to všetko bolo, vedela som, že to bolo skutočné... a bolo to hrozné.
V roku 1949, keď som mala 25 rokov, som vedela, že som notorický alkoholik. Nechcela som to priznať, ani sama pred sebou, ale môj život bol zredukovaný do nekonečných hodín zúfalstva a stále prítomného dožadujúceho sa smädu (túžby), od ktorého som sa nedokázala sama oslobodiť.
Začala som strácať váhu, pretože som mala veľmi slabú chuť do jedla. Doktori mi dávali dávky vitamínov, aby ma v tých dňoch udržali nažive, ale aj tak som bola v nemocnici tak mnohokrát, až som si istá, že ich unavovalo to, že ma vidia. Vo svojom srdci som chcela byť slobodná a snažila som sa urobiť všetko, aby som sa zbavila myšlienok o pití alkoholu, ale to neodobralo preč tú túžbu... strašnú túžbu.
Moja matka sa stala Kresťankou a začala chodiť do nazarénskej cirkvi. Ona a môj otec sa mi snažili pomôcť tak, ako len vedeli. Obetovali pre mňa finančne všetko, aby ma dali do špeciálnej nemocnice pre alkoholikov, ale päť doktorov sa ma tam kompletne vzdalo a povedali, že veria, že do šiestich mesiacov budem v blázinci. Jeden kazateľ prišiel ku mne domov a snažil sa so mnou debatovať o Písme, ale to, čo som potrebovala, bol niekto, kto by mohol konať, ako konali apoštoli, a prikázať tomu démonovi alkoholu, aby odišiel v Mene Ježiša Krista.
Jednako, moja matka sa ma nevzdala. Každý deň strávila svoju hodinu, ktorú mala na obed z práce, v neďalekej cirkvi, postila sa a modlila sa, prosila Boha, aby ma uzdravil. Môj otec jej nakoniec povedal, aby to vzdala, pretože ja sa nikdy nezmením. „Možno, že ona sama sa nedokáže zmeniť,“ povedala mu, „ale poznám Boha, ktorý je schopný ju zmeniť.“ Matka mi kúpila kožuch, aby mi bolo teplo, lebo myslela na to, že ak by som niekde na ulici spadla opitá na zem, aby som aspoň nezamrzla na smrť počas tých chladných zím v Chicagu. Spomínam si, že som roztrhla vrecká na tom kožuchu a vložila fľaše s alkoholom do vnútra podšívky, aby som ich skryla pred ňou a mojím otcom.
Pracovala som dovtedy, až som bola tak slabá, že som viac nedokázala pracovať a stratila som svoju prácu. Jedného dňa som vykročila pred auto, ktoré išlo asi 80 míľ za hodinu [asi 130 km/h. – pozn.prekl.], dúfajúc, že to všetko skončím, a vo svojej mysli dodnes môžem počuť pišťanie tých pneumatík, ako sa to auto okolo mňa šmýkalo. Susedia si zo mňa robili žarty kvôli tomu traseniu a chveniu, ktoré sprevádza alkoholizmus, oboje to je nekontrolovateľné a na pohľad smiešne. Triasla som sa až tak hrozne, že som nebola schopná dvihnúť pohár ku svojim perám, aby som mohla piť, a musela som z toho pohára chlípať ako malý pes.
Rozhodla som sa, že skúsim Anonymných Alkoholikov, dúfajúc že oni mi môžu pomôcť, a bola som schopná vydržať triezva počas tých deviatich mesiacov ich programu. Ale každé ráno počas tých dlhých deväť mesiacov som si kľakla k posteli a modlila som sa, „Bože, prosím, zachovaj ma dnes triezvu.“
On ma zachoval triezvu, ale nebola som šťastná a rozhodne som nebola slobodná. Tá túžba tam stále bola. Nie som proti Anonymným Alkoholikom, pretože oni sú dobrá skupina ľudí, ktorí sa snažia pomôcť sebe a pomôcť druhým, ale je jedna vec, ktorú si pripustia, že budú mať tú túžbu po celý zvyšok svojho života. Je to pre nich boj a musia sa mať stále na stráži proti tej túžbe. Zostanú alkoholikmi, aj dokonca keď nebudú piť, pretože tá túžba je stále tam. Iba Kristus môže uzdraviť alkoholika.
Som tak rada, že moja matka stála pri mne a priľnula k Božiemu Slovu, dokonca aj keď som ju zahanbila. Ona nerozumela, prečo som robila to, čo som robila, ale stále stála pri mne. Keď som bola vo svojom najhoršom, moja matka ma videla vo videní a v jej videní som bola spasená a držala som vo svojich rukách Bibliu. Ona sa toho chytila a verila tomu. V júli 1952 som bola jedného dňa na ceste domov mestským autobusom, keď mi vodič autobusu, ktorý bol priateľom mojej matky, povedal, „Rosella, v Hammonde, v Indiane teraz prebiehajú zhromaždenia, kde sa muž menom W. M. Branham modlí za nemocných. Chromí chodia, slepí vidia, a dokonca aj rakoviny sú uzdravené.“
Aj keď som nikdy nepočula, že by sa diali také veci, chopila som sa jeho slov, lebo som si pomyslela, „Ak títo ľudia mohli byť uzdravení, potom istotne tiež môžem byť uzdravená.“ To bol lúč svetla v najtemnejšej hodine môjho života.
Toto je časť, ktorú milujem hovoriť. Práve tak, ako Pavel, ktorý stále hovoril o svojom prežití na ceste do Damašku, rada hovorím, čo Ježiš urobil pre mňa.
Tri dni potom, ako som prvýkrát počula o Williamovi Branhamovi, moja matka, jedna jej priateľka a ja, sme išli do Civic Center v Hammonde, v Indiane (je to rovno za hranicou, asi štyridsať míľ od Joilet), aby sme navštívili popoludňajšie zhromaždenie. Dátum bol 11. júl, 1952.
Keď som vstúpila do dverí, zhromaždenie už prebiehalo a ľudia spievali a chválili Boha. Pomyslela som si, „Oni sú skutočne hlučnou skupinou,“ ale bola som rozhodnutá, že ak toto bolo to, čo bolo potrebné, tak potom idem s nimi. Počas kázania som stále tajne pozerala na ľudí okolo seba, aby som videla, ako sa správali, a musela som pripustiť, že oni boli tou najšťastnejšou skupinou ľudí, ktorú som kedy videla. Pre mňa, ich tváre sa zdali, že žiaria.
Počas tej služby bolo znovu a znovu zdôrazňované, že „Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky.“ Nepoznala som ani jedno miesto Písma o uzdravení, ale pomyslela som si, že ak Boh stvoril vesmír a všetky jeho divy a On učinil tiež mňa, tak potom to pre Neho bude malá vec, aby uzdravil moje telo. Sklonila som svoju hlavu a poprosila som Boha, že ak je uzdravenie Jeho vôľa, aby pre mňa našiel cestu. (Nevedela som, že Biblia hovorí, „Jeho ranami sme uzdravení.“)
Potom, keď bolo zhromaždenie ukončené, Billy Paul Branham, syn brata Williama Branhama, prechádzal s modlitebnými kartami, rozdával ich pre večerné zhromaždenie k modlitebnému radu. Opýtal sa ma, či jednu chcem, a ja som odpovedala, „Áno.“ Potom sa opýtal, aký mám problém, a ja som povedala, „Som alkoholička.“
On to napísal na tú kartu a podal mi ju. Číslo na tej karte bolo J-27. Prišla mi na myseľ myšlienka, „Ty sa nechceš postaviť pred celé toto zhromaždenie a dať im vedieť, čo s tebou nie je v poriadku. Budeš v rozpakoch a verejne vysmiata.“ Rýchlo som to rozohnala, pretože som bola pripravená byť slobodná a uverila som, že Boh ma môže uzdraviť.
V ten večer bola kázeň brata Branhama nazvaná „Poďte a vidzte Človeka,“ a nikdy predtým vo svojom živote som nepočula nikoho tak osobne hovoriť o Ježišovi. Ako on kázal, vedela som, že ak len môžem zastať pred týmto mužom Božím, budem uzdravená.
Po kázni začal brat Branham vyvolávať modlitebné karty. Začal s J-25, čo znamenalo, že som bola tretia na rade. Keď som prišla pred neho, on okamžite povedal, že ma videl v temnosti.
Opýtal sa ma, „Veríš mi, že som Boží prorok?“ Odpovedala som, „Áno.“ Potom sa ma opýtal, „Ak mi Boh zjaví, čo je s tebou, a ak ťa Ježiš uzdraví, budeš slúžiť Ježišovi po zvyšok svojho života?“ Znovu som povedala, „Áno.“ Na chvíľu sa na mňa pozrel a potom povedal, „Ty si alkoholička.“
Potvrdila som, že to je pravda, a brat Branham požiadal publikum, aby sklonili svoje hlavy. Položil svoju ruku na moju hlavu a pokarhal toho diabla alkoholu v Mene Ježiša Krista, aby opustil môj život.
Pre všetkých lekárov som bola problém. Pre všetkých kazateľov vo svojej cirkvi som bola problém. Ale iba jedna minúta pred mužom Božím, ktorý vedel, kde stojí, a bola som okamžite uzdravená a vedela som to. Po prvýkrát vo svojom živote som bola slobodná; moje otroctvo skončilo. „Keď vás Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.“ (Ján 8:36) Chvála Jeho Svätému Menu!
Mala som svoje vlastné zhromaždenie, ako som opúšťala to pódium. Ó, aká som bola šťastná, pretože som mala v Kristovi niečo, po čom som túžila po celý môj život.
Pristúpila ku mne jedna pani a mohla by som povedať, že plakala. Začala mi hovoriť, ako je jej ma ľúto, ale ja som jej rýchlo povedala, že už jej viacej nemusí byť ľúto, pretože Ježiš práve uzdravil moje telo a bola som v poriadku. Potom sa ma opýtala, či by som nemohla zavolať jej dcére a porozprávať sa s ňou po telefóne. Opýtala som sa jej, či je tam nejaký problém a ona mi nakoniec priznala, že jej dcéra je narkomanka a v tom čase pracovala ako tanečnica v nočnom bare. Tá matka bola zúfalá a dala mi meno a telefónne číslo jej dcéry a poprosila ma, aby som jej na ďalší deň zavolala.
Na ceste domov zo zhromaždenia som povedala mojej matke o telefónnom čísle, ktoré mi bolo dané, a o prosbe tej ženy. Matka sa o mňa obávala, či tam mám volať, bála sa, že by som sa znovu mohla zamiešať do nejakej situácie, ktorú by som ešte nebola dostatočne silná zvládnuť. Rozhodla som sa, že budem čakať do rána, aby som urobila ohľadne tej veci rozhodnutie.
V tú noc, keď som ležala na posteli, prišla som k Bohu a poprosila som Ho, aby odpustil každý hriech, ktorý som proti Nemu kedy spáchala, lebo mi to bolo ľúto. Vedela som, že som bola uzdravená, ale tiež som chcela byť spasená a Pán mi tej noci nádherne zjavil Svoju spásonosnú milosť.
To ďalšie ráno som bola schopná jesť normálne raňajky, a to bolo prvýkrát, kedy som sa po dlhej dobe cítila, že môžem jesť. Celý svet pre mňa vyzeral inak, dokonca aj tráva vyzerala zelenšia. Povedala som matke, že cítim silné nutkanie zavolať Helene Proctor, tomu dievčaťu, ktorého telefónne číslo mi bolo dané. Išla som k telefónu a hovorila som s tým dievčaťom 45 minút, a pozvala som ju, aby navštívila zhromaždenia v Hammonde. Ona si našla každú výhovorku, aby na to zhromaždenie neišla, a opýtala sa ma, „Ako vieš, že si bola uzdravená?“
To bolo niečo, čo som nedokázala vysvetliť, ale povedala som jej, „Helene, my sme vyskúšali všetko ostatné, tak skúsme Pána Ježiša.“
V ten večer som išla na zhromaždenie a po prvýkrát som stretla tú Helene. Ona dostala modlitebnú kartu, a práve tak, ako sa to stalo predošlý večer mne, jej číslo bolo zavolané. Poprosila ma, či by som do toho radu neišla s ňou, pretože bola vystrašená a opýtala sa ma, čo by mala robiť. Povedala som jej, „Zabudni na všetko a len ver Ježišovi.“ Predstavte si, ja som bola spasená a uzdravená len predošlý večer a už som sa správala, ako by som vedela, o čom to všetko je.
Ona bola v tom rade posledná a brat Branham sa za ňu modlil. Ježiš ju tiež uzdravil a aké sme boli obe šťastné, slzy nám stekali po lícach a vedeli sme, že to bola moc Božia, ktorá nás učinila slobodnými. Aké nádherné je slúžiť Kristovi! Pán je nádherný! Helene sa neskôr vydala za evanjelistu, a ona a jej muž cestovali po celej krajine, svedčili a prinášali duše k Ježišovi Kristovi. Pre Boha nie je nič príliš ťažké! Mám teraz úplne nový život v Kristovi. „Ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením; hľa, staré veci pominuli, hľa, všetko je nové.“ (2. Korinťanom 5:17)
Dovoľte mi povedať ešte jednu vec; od toho večera 11. júla 1952 som nikdy viac nemala túžbu po alkohole. Krátko nato, ako som bola spasená a uzdravená, som bola v Branhamovej modlitebni v Jeffersonville, v Indiane, počas večeri Pánovej. Vo svojej mysli som sa rozhodla, že budem prijímať ten chlieb, ale víno preskočím. Ale ako som sa približovala k tomu oltáru, kde brat Branham a brat Neville vysluhovali večeru Pánovu, pozrela som sa na brata Branhama a on povedal, „To bude v poriadku, sestra Rosella.“ Tak som vzala ten chlieb a víno, a odvtedy som prijímala víno pri každej večeri Pánovej. To dokazuje, že som uzdravená, pretože som bola schopná vypiť to víno a nemať túžbu po ňom.
Ježiš povedal, „Ale prijmete moc, potom ako Duch Svätý príde na vás: a budete Mi svedkami... až do poslednej končiny zeme.“ (Skutky 1:8) Nemohla by som vydať takéto svedectvo, ak by som bola v mojom starom „ja“. Ale nie som sama v sebe, ale som v Kristu Ježišovi a milujem svedčiť o milosti Božej, ktorá mi bola preukázaná počas tých mojich temných dní znechutenia a zúfalstva počas toho zajatia v alkoholizme. Tých nasledujúcich štyridsať rokov som mala možnosť svedčiť v službách, ktoré sa konali vo väzniciach, v misiách v žobráckych štvrtiach, v zboroch (cirkvách), v nemocniciach, mojim susedom a ľuďom, ktorých som stretla na ulici, o tom, čo pre mňa Kristus vykonal. Často myslím na ten Civic Center v Hammonde, v Indiane, kde započal môj život s Kristom a v mojom srdci vyrástol pamätník na to miesto, kde som prešla zo smrti do života. Nikdy nezabudnem na to miesto a nikdy nezabudnem na brata Branhama, že priniesol ku mne Ježiša.
Úryvok z kázne brata Branhama „Prorok Micheáš“, 61-0426: Sedí tu teraz niekde jedna moja priateľka, možno je dnes večer tu. Ona prichádza vždy, hádam všetci poznáte Rosellu Griffith Martin. Ona bola jedným z najväčších alkoholikov, akých Chicago malo. Žobrácke štvrte sa na ňu nechytali. A ona prišla na zhromaždenia do Hammondu a tam ju Duch Svätý zavolal a povedal jej o tom. A ona bola z toho alkoholizmu vyslobodená a teraz pracuje vo väzniciach a podobne s inými alkoholikmi. Rosella, kde si, sestra? Si tu dnes večer? Áno, je rovno tu, svätá Božia. Je to milá osoba, ktorá dala svoj život a odovzdala sa Kristovi a teraz... Keď som ju videl prichádzať na pódium (prepáč mi, sestra Rosella), ona mala také oči ako netopier, vyzerala strašne strhaná... ešte ste také niečo nevideli. A nechcem toto povedať ako lichotenie, ale Rosella je dnes večer milá, pekná mladá žena. Ona je o pätnásť... vyzerá o pätnásť, dvadsať rokov mladšia, ako v skutočnosti je. A je veľmi milou osobou a už nikdy odvtedy nevzala žiaden alkohol. Keď sa jej vzdali nemocnica za nemocnicou, lekár za lekárom, Anonymní Alkoholici Chicaga, všetci z nich sa jej vzdali ako beznádejného prípadu a ona tu dnes večer sedí po mnohých rokoch.Nádherná milosť, ako to krásne znie, ktorá zachránila takú trosku ako ja.
To je to. Alkoholici, vidíte, čo môže Boh urobiť? Rakovinové prípady, vidíte, čo môže Boh urobiť? Chromí, postihnutí, vidíte, čo Boh môže urobiť? On je Bohom. Prichádza práve v čas. „A Ježiš obrátiac sa a vidiac ju povedal: Dúfaj, dcéro, tvoja viera ťa uzdravila. A žena bola zdravá od tej hodiny.“ (Matúš 9:22) „A stane sa toho dňa, hovorí Hospodin Zástupov, že polámem jeho jarmo a shodím ho s tvojej šije a tvoje putá potrhám. A nebudú si ním viacej slúžiť cudzinci.“ (Jeremiáš 30:8) „Prosím, ó, Hospodine, lebo ja som tvoj služobník, som tvoj služobník, syn tvojej dievky; rozviazal si moje putá.“ (Žalmy 116:16) „A stane sa toho dňa, že uhne jeho bremeno s tvojho pleca a jeho jarmo s tvojej šije, a bude zničené jarmo pre svätý olej.“ (Izaiáš 10:27) „Keď vás Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.“ (Ján 8:36)